Soňa stála na chodbe domu a čakala na výťah a nervózne prešľapovala z nohy na nohu.
11:58, preboha, zase nestíham! Hnevala sa sama na seba. Keby som nestála ako debil hodinu pred zrkadlom, mohla som sa už vytešovať v električke.
Lenže dnes si dala mimoriadne záležať na tom, ako vyzerá.
O pol jednej sa mala stretnúť s otcom v meste.
Človek by ju ani nespoznal, mala dlhú čiernu obyčajnú sukňu a biele tričko bez nápisu. Namiesto zvyčajných gýčových a zbytočne veľých doplnkov mala len jemnú zlatú retiazku, ktorú jej otec kúpil keď mala prvé sväté prijímanie. Väčšina ľudí sa pri predstave Soni v bielych šatočkách pred kňazom zdvíhali kútiky, ale faktom ostávalo, že obaja jej rodičia boli kresťania a ako-tak sa snažili dcéru viesť týmto smerom.
Soňa si za bežných okolností retiazku nedávala, ale teraz sa snažila udrieť otcovi na city, preto aj celý jej zjav pôsobil tak nevinne. Topánky na vysokom podpätku vymenila za úplne obyčajné čižmy, ktoré jej matka pred pár mesiacmi kúpila a Soňa ich ešte ani raz nemala obuté, ale na túto príležitosť sa jej zdali vhodné. Vedela, že si ich obúva prvý a zároveň aj posledný krát.
Vyzerám ako mníška, skonštatovala. Vyjdem na ulicu a ani pes namňa neštekne...
Stretli sa v jednom malom podniku v centre Bratislavy, kam chodieval jej otec obedovať počas pracovného týždňa. Bola to malá reštaurácia s príjemnou atmosférou a pomerne rýchlou obsluhou,pretože vždy bola skoro prázdna.
Otec už sedel za jedným stolíkom a pred sebou mal pohár s minerálkou.
„Sonička....?“ neveriaky pozeral otec na dcéru. „Si to skutočne ty?? Ja neverím vlastným očiam!“
„Čau ocko,“ pozdravila Soňa a prisadla si k nemu.
Otec skúmal svoju dcéru, akoby ju videl po prvý krát. Soňa vedela, že keď nie je namaľovaná, sú na jej tvári vidieť črty ktoré má s otcom spoločné. To bol ďalší bod na jej zozname, ako zapôsobiť na otca. Ja som jeho dcéra, nie tá...tá oná, Rakúšanka nejaká, tak nech si to láskavo uvedomí.
„Čo si dáš?“ spýtal sa po chvíľke ticha otec a podal jej jedálny lístok, ktorý mal doteraz položený pred sebou.
Soňa podávaný lístok odmietla.
„Dám si to, čo ty,“ povedala s úsmevom.
Jej otec nevychádzal z úžasu. Čo s tým dieťaťom je? Pýtal sa sám seba, lebo bol zvyknutý, že Soňa sa vždy prehrabáva v zozname jedál a nakoniec si objedná to najšialenejšie znejúce jedlo aké v jedálnom lístku nájde. Minule to boli krevety so šľahačkou a brusnicami.
No nebolo času na dlhšie rozjímanie sa, pretože už pri ich stole postával čašník, ktorý očividne nemal čo na práci okrem sledovania športových správ na miniatúrnom televízore ktorý bol pripevnený nad barom.
„Čo to bude?“ spýtal sa.
Otec hodil očkom po Soni, či si nakoniec niečo sama nevybrala, ale keď nezbadal nijakú reakciu, objednal sám.
„Dva krát kuracia pečienka s ryžou a poprosím dvojitú oblohu,“ objednal.
Soni trhlo obočím. Fuj, pečienka. Neznášam pečienku, dokelu, ten chlap nemá asi chuťové poháriky, ako môže jesť zásobáreň železa a čističku organizmu iných zvierat? Pomyslela si znechutene, no snažila sa nedať to najavo.
„A môžete mi prosím doniesť jednu Fantu?“ vypýtala si ešte rýchlo, kým stihol čašník odísť. Dement, mal sa spýtať, čo si budem prosiť na pitie, nie? Klesala jej nálada. A to všetko kvôli pečienke....no a tomu, že môj otec má na pláne odsťahovať sa do inej zeme s nejakou rakúšankou a jej deckom, ktoré bude určite blonďavé....počkať, JA som blondínka...okej, tak decko bude ryšavé, áno, škaredé, zubaté a ryšavé a celé také nejaké rakúske....
„Nad čím rozmýšľaš?“ preručil tok jej myšlienok otec.
„Ále, nad ničím.... teda nad školou, áno,“ vykoktala sa Soňa a rozmýšľala, ako nadhodiť tému otcovho odchodu.
„Ocko, vieš....nó...kedy máš v pláne sa sťahovať?“ spýtala sa.
Otec sa jej pozrel do očí a Soňa v nich zahliadla niečo ako záblesk smútku.
„Na budúci týždeň....asi...“ odpovedal akoby sám pre seba.
Ticho.
Povedz ešte niečo.
„Čítala som počasie, má pršať. Nemôžeš sa sťahovať keď prší....“
Paráda, väčšiu somarinu som už ani tresnúť nemohla.
„Naozaj? No hádam to nejako zvládneme s Evičkou,“ povedal otec a rozpačito sa na Soňu usmieval a potom si odpil z minerálky. „Eva je fajn, uvidíš, keď sa spoznáte.“
Evička.... zlodejka otcov....satanova nevesta....
„Zajtra pozývam teba a tvoju mamu k nám na večeru, zoznámiš sa s Evinou dcérou, čo ty na to?“ navrhol otec, absolútne nechápajúc Soninu vzrastajúcu nenávisť k otcovej nastávajúcej a jej dcére. „Volá sa Ingridka a určite si budete rozumieť!“
Ó nie, toto tu už raz bolo.
Áno oci, budeme si rozumieť, možno sa aj zahráme na nemocnicu, veď vieš, patológia a podobne....
„Soňa, počúvaš ma vôbec? Veď vôbec nereaguješ,“ povedal otec a Soňa si skutočne uvedomila, že nič z toho čo si myslela nepovedala nahlas.
„V pohode, rozmýšľam nad Ingridou,“ ozvala sa napokon.
Otcovi zažiarila tvár.
„Ja som vedel že ťa nadchne, na ten tvoj výbuch z minulajška som už akože úplne zabudol, hm? Eva s Ingridkou tu budú tri dni, takže by si jej mohla poukazovať mesto a mohla by si ju zoznámiť aj s tvojimi kamarátmi, čo ty na to?“ rozplýval sa pán Rypák a Soni ho až došlo ľúto.
On žije v inej dimenzii, na planéte Naivita, skonštatovala sucho.
To už pri nich opäť stál čašník a kládol pred Soňu objednaný nápoj.
„Dík,“ povedala Soňa a riadne si odpila. Nevedela čo ešte otcovi povedať, lebo ten bol momentálne zaslepený ružovými okuliarmi.... a to s nerozbitnými sklami.
Po pár minútach, počas ktorých Soni otec vysvetloval v akej dedinke v Rakúsku bude bývať a ako si zariadil so Satanovou Nevestou dom prišlo vykúpenie vo forme objednaného jedla.
Vôňa pečienky Soni obracala žalúdok, ale hrdinsky sa do nej pustila, tváriac sa, že týždeň nejedla.
„Je dobrá, že?“ spýtal sa otec, tešiac sa, že dcére tak chutí.
„Uhm....“ odpovedala Soňa, mysliac si svoje.
„Pečienka je veľmi zdravá,“ poučoval ju.
To ma teda skutočne netrápi.
„Áno?“ povedala.
„Samozrejme.... čo sa v tej škole učíte keď nie takéto veci?“
„Hm, exponenciálne funkcie.“
„Pre Kristove rany, to čo je?“
„Otec, mám taký pocit, že človek ktorý vyliezol vysokú školu by to mal vedieť a keď to nevie, tak by sa mal aspoň tváriť, že to vie,“ odpovedala Soňa, pričom dopila posledné kvapky Fanty, ktorými sa snažila spláchnuť z úst nepríjemnú chuť jedla.
Otec sa zarazený ďalej venoval svojej porcii a kým obaja nedojedli, bolo ticho.
Dojedli, zaplatili a ich spoločný obed sa končil, pretože otec musel ísť po Evu a Ingrid do ich rakúskej dediny, aby sa mohli psychicky vyrovnať so zmenou dedinského prostredia za bratislavské.... aspoň tak si to vyložila Soňa.
„Odveziem ťa domov?“ spýtal sa otec.
Soňa pokrútila hlavou. „Netreba, trafím domov aj sama.“
Otec sa zamračil. „A dáš na seba pozor??“
„Nie, hneď po tom, ako skočim do dunaja skočím pod kolesá nejakému meďáku s nafetovaným vodičom za volantom,“ povedala znudene s vyvrátenými očami.
Otec vyzeral na sekundu zmätene.
„Ko sa má vo vás mladých vyznať...? Tak sa maj pekne a nezabudni na zajtrajšiu večeru! Ingrid sa ťa už nemôže dočkať...“
„Čau oci,“ povedala a dala mu pusu na líce, čo nemala vo zvyku, ale dnes predsa hrala milé dievčatko...
Soňa vzala svoj mobil a vyťukala na ňom Adino číslo.
Tri razy to zazvonilo, kým Ada konečne zdvihla.
„Haló?“ ozvalo sa v telefóne.
„Čau, bože, čo máš s hlasom? Jak po mŕtvici keby si bola!“ vysypala na ňu Soňa.
„Ále....pohádala som sa s matkou....“
„Vážne? To tak býva, zvykaj si, čo ti mám povedať. No ale fakt mi to je ľúto, ja že pôjdeme von. No neva. Nabudúce.“
„Oukej, ajkeď si nie som istá, kedy to nabudúce bude. Matka dostala úplný hysák. Veď ti keď sa stretneme na nete tak ti napíšem, hm?“
„Jasné, čauko. A drž sa, dievča.“
„Jasné, čau.“
A zložila.
Chúďa holka, pomyslela si Soňa a zamierila k zastávke autobusu, pretože ju už nenapadalo, čo by sa dalo v meste robiť.
Tridsiatka, to je moje!
Rozbehla sa k autobusu, ktorý bol od nej vzdialený aspoň sto metrov.
Autobusár si ani nevšimol šprintujúcej blondínky a s čistým svedomím jej ufujazdil hneď pred nosom.
„Do riti toto neni možné, vydrbané autobusy!!!!“ zakričala za autobusom Soňa a ukázala vodičovi prostredník, dúfajúc, že sa pozerá do spetného zrkadielka.
„Ale no, takto sa správa mladá dáma?“ počula za sebou posmešný hlas.
Soňa sa otočila, chystajúc sa ukázať nejaké gesto aj chlapovi čo stál za ňou, ale namiesto toho len vyvalila oči.
Blond vlasy, modré oči.... a ten úsmev!
Soňa mala pocit, akoby sa roztápala, no včas sa spamätala.
„Mladá dáma má právo byť nasratá, nemyslíš?“ neupustila od bežného slovníka.
Neznámy sa usmial a Soňa si všimla jemné vrásky ktoré sa vejárovito tvorili okolo jeho úst.
„Pravda. Ešte stále máš nervy?“ opýtal sa.
Soňa sa usmiala.
„Vlastne už začínam byť rada, že ten bus zdrhol,“ povedala a už sa trošku hanbila za ten krátky výstup. Nadobúdala pocit, že sa niekedy nevie ovládať.
„No nehovor! Inak ja som Peťo,“ predstavil sa.
„Soňa.“ Podala mu na pozdrav ruku. A to len preto, aby sa ho mohla dotknúť.
„No, ide mi bus, možno sa ešte niekdy stretneme, hm?“ povedal rýchlo a vykročil smerom k autobudu, ktorý práve zastavil pri zastávke.
88 autobus. To si zapamätám... dúfam. Čas: 14:18. Deň: Nedeľa, vrývala si Soňa do mozgu informácie. Veď čo ak chodí na tento bus pravidelne...??
Pozerala ako jej Peťo mizne vo dverách autobusu a rozmýšľala, či sa neodvezie do Petržalky.... Nie, nebudem zas za debila, rozhodla sa a nastúpila do tridsiatky, ktorá sa lenivo priplazila k zastávke.
Znovu vytiahla mobil a rýchlo napísala esemesku:
STRETLA SOM NAJKRAJSIEHO CHLAPA NA ZEMEGULI. VYZERA AKO BLONDAVY ORLANDO BLOOM S KRAJSIM CHRUPOM.
Poslala ju Adi.
Ani nie o minútu jej došla odpoveď:
KED STRETNES NIEKOHO KTO BUDE VYZERAT AKO RYSAVY JOHNY DEPP, DAJ VEDIET :D
Soňa sa ticho zasmiala, odložila mobil a plánovala, ako dostať Adu von a to s dovolením jej mamky.... a na svoju nádchu rýchlo zabudla.
To Be Continued
Komentáre
ludom
Pôvodne mal byť čiernovlasý, ale to by ste tvrdili, že to bude Jebek. Keby bol hnedovlasý, napíšete všelikoho /napadli ma hneď dvaja/. A kebyže napíšem, že má zelenú hlavu..... vidíte? Ja som jaká pozadu. Ideme na pestré farby :D
No ale pôvodne som sa chcela opýtať, či sa diel páči a či mi dáte komentáre.
A beriem aj návrhy na to, ako by to mohlo pokračovať:D
hmm
navrh
malejzabe
este nemam tie dve postavy domyslene... vlastne este netusim ako bude vyzerat Eva, ale to sa nejako domysli:) a o Ingrid uz mam aku-taku hmlistu predstavu.
inak vies co? zacinam sa do toho vzivat, az som zacala neznasat obe tie postavy a este som im ani podobu nedala, hehe. Sa nechavam ovplyvnovat vlastnymi poviedkovymi postavami:D
no...
som isla do iternetkz plnej nackov drtiacich daku picovinu
akoze len tolko, konecne to nabera spad...
len tak dale
ludom
choco
ale super napad s tou patologiou :)