Choc

Cakam… nebo sa zatahuje. Cakam…. Na co vlastne? Zazrak? Alebo snad chlapa? Komare ma stipu. Cakam. Este stale? Samozrejme. Spominam…. Na co to cakam?! Moct si tak spomenut… Prve kvapky, studene, padaju na moju tvar. A ja cakajuc dalej, prizmurim oci, dufam, ze niekto ukonci nekonecne cakanie, ze cas ktory zastal, zacne znova plynut, bez ohladu namna, bez ohladu na cire kvapky padajuce z oblakov. Chcem este cakat? Mam este dovod? Zufalo sa prehrabavam spomienkami, hladam osobu na ktoru cakam, no mysel mam temnu, nevyjasnuje sa ani pri zufalych prosbach. Preco? Hladam odpoved. Myslienky ma pletu, odputavaju ma od reality. Pomaly mi hlava klesa. Nevnimam, necakam, spanok ma premaha. Odchadzam zo sveta reality, vita ma svet snov, zhora pozeram na seba, ako pozemsky prizemne trapila so sa nepodstatnymi vecami, vecami nizkymi,plytkymi. Preco? Neexistuje odpoved. Tu mi neda ani ten, ktory ma prebudi zo spanku a ukonci ospale cakanie, ukoncene letnym dazdom, ktory tak strasne nenavidim….