Choc

Viki bežala dlhou ulicou. Už sa stmievalo a začínala jej byť zima. Bolo osem hodín, už mala byť doma, aspoň tak sľubovala rodičom ktorí išli dnes večer do divadla. „Kašľať na to, veď nevedia že niesom doma“, pomyslela si a keďže ju začalo pichať v boku, spomalila. Nechápala prečo zareagovala tak ako zareagovala v tom Bube. Akoby niekto konal za ňu. Ale celkovo sa cítila mizerne. Mala pocit, akoby jej celé vnútro trhalo na kúsky, potom akoby mala v sebe niečo, čo nekontrolovateľne rástlo a bránilo jej to dýchať, ničilo ju to. Vedela, že to nieje ani tak fyzický pocit, že je to skôr niečo čo pramení z bolesti v jej hlave. V tej jej behalo množstvo obrázkov, pekné chvíľe strávené s Maťom... a aj tie menej pekné, ale rovnako hodnotné, aspoň v tejto chvíli. Došlo jej do plaču. Už sa nedokázala ďalej kontrolovať. Pred sebou zbadala opustenú lavičku pod starým stromom. Došla k nej a zvalila sa na ňu. Cez slzy ani nevidela, ale to bolo jedno, pretože ajtak bola tma. Cítila sa tak zle ako nikdy. „Ja som sprostá... a to som si asi vážne nahovárala že ma ľúbi...keď to toľko hovoril... a ja debil som mu verila!“ hučal jej jej vlastný hlas v hlave. „Prečo som bola taká naivná?! Prečo?“ Slzy sa jej kotúľali z oči a nevidela, ako padajú na suchú zem. Nepočula prichádzať tmavú postavu, ktorá bola už dvadsať metrov od nej. Postava nehlučne prišla až k nej. „Ahoj. Stalo sa ti niečo?“ Viki sa strhla. Pozrela sa na osobu stojacu pred ňou. Zbadala chalana s dlhými hnedými vlasmi, ktorý sa na ňu tak nejako súcitne usmieval. Viki si utrela uslzené oči a pokúsila sa o úsmev. „No, vlastne aj hej,“ povedala. Chalan si k nej prisadol. „Tak možno by som ti nejako vedel pomôcť, čo myslíš? Ak sa ti chce o tom hovoriť, tak ťa vypočujem, viem, že to pomôže keď sa človek vyrozpráva,“ navrhol jej a znovu sa krátko usmial. Viki sa cítila divne, veľmi divne. Čo ten neznámy chce? Nevyzerá ako tí úchyláci čo naháňajú malé deti v baloňákoch.... práve naopak, tento vyzeral skutočne dobre. Ale človek nikdy nevie. Prezrela si ho detailnejsie. Bol vysoký, hnedé vlasy sa mu jemne vlnili. Na sebe mal koženú bundu a roztrhané rifle. Vyzeral ako niekto, koho určite poznala, len si nevedela spomenúť kto. Viki sa s ním napriek počiatočnej nedôvere dala do reči. V skratke mu rozpovedala o Maťovi, ako ju sklamal a podviedol s dievčaťom, ktoré neznáša. Neznámy celý čas len mlčky počúval a so záujmom sledoval Viki pri rozprávaní. Niekedy sa do toho až tak vžila, že začala rozhorčene rozhadzovať rukami, čo mierne bavili spolusediaceho. Keď skončila, bolo jej lepšie, mala taký ľahší pocit. „To by bolo asi tak všetko,“ dodala na záver a pozrela sa, či náhodou chalana neuspala. Až vtedy si uvedomila, že sa mu ešte nepredstavila. „Mimochodom, ja som Viki,“ podávala mu ruku. Neznámy jej ňou potriasol a povedal: „Ja som Ivo.“ Viki si všimla, aké má pekné oči. A úsmev. A ruky. A hneď aj zabudla na to, prečo tu doteraz plakala, na tejto opustenej starej lavičke v centre mesta. Všetky jej zmysly sa koncentrovali na osobu vedľa nej. „Pozri, viem si predstaviť, ako sa teraz cítiš a myslím, že by ti bodlo, keby sme teraz skočili na niečo do tamtoho baru na rohu, čo ty na to?“ navrhol Ivo a ukázal prstom na podnik vysvietený neónmi. Viki nadšene vstala a vykročila tým smerom. Ivo ju nasledoval. „To sa mi páči, žiadne zbytočné reči, ale činy,“ vyhlásil. Popravde však bola Viki ticho, pretože mala pocit, že má ešte od plaču roztrasený hlas a zrazu chcela pred Ivom vyzerať dobre. Ktovie, možno nahradí v jej živote Maťovo miesto...? „Nie, nad tým sa nezamýšľaj, vôbec ho nepoznáš!“ rozkazovala si v duchu. Ale vedela aká je, sníva o budúcnosti...