Slečna Gregorová nám dala za domácu úlohu napísať sloh o svojom živote. Začnem od piateho roku a skončím pri 16-tom roku (toľko mám teraz). Dúfam že nikto pri čítaní neupadne do depresie, ale ajtak preistotu pridávam k slohu hygienické vreckovky a antidepresíva (máme ich zadarmo, ocko pracuje v lekárni).
Môj život (Adriana Kovácsová)
5.rok môjho života:
Už v piatich rokoch som sa cítila ako absolútny outsider. Prišla som na to nie náhodou, ale až po tom, ako mi Tonko povedal, že som neschopná suka a odtrhol mojej bábike Elizabete hlavičku.
Vtedy som tuším po prvý krát pochopila, čo cítila mamička na dedkovom pohrebe keď toľko plakala. Aj ja som plakala. Tri dni. A odmietala som chodiť do škôlky, tak som tých pár mesiacov ktoré mi ostávali do školy ostala u babičky.
Tam som našla lepšiu hračku – babičkinu zubnú protézu. Dala som jej meno Eliška a nosila som ju všade so sebou. Ale babička sa strašne nahnevala, keď som skúšala dať Elišku Rexovi do úst, aby som zistila, či aj jemu pasuje tak dobre ako babičke. Babička ma s veľkým lamentovaním vrátila mamke a vykrikovala pritom: „Dagmar, ja som ti vravela, že máš ísť na potrat, kým bol ešte čas!!! Čo teraz? Teraz sa o to staraj ty!“
Mamka sa tvárila asi tak, ako Rexo keď som mu skúšala tú protézu.
8.rok môjho života:
Na príhodu s Rexom-Eliškou-babičkou sa už zabudlo, bola som tretiačka.
Školu som mala veľmi rada, pani učiteľky boli vždy veľmi milé. Pamätám si, ako sme na hodine prírodovedy pitvali žabky. Jožko chytil tú najškaredšiu ropuchu a povedal, že som to ja. Potom jej začal vyberať vnútornosti. Všetky deti sa smiali, aj ja. Pani učiteľke sa to však vtipné nezdalo a dala Jožkovi poznámku, že dáva ropuchám mená spolužiačok a potom ich masakruje.
Kým pani učiteľka písala, Jožko vybrané vnútornosti hodil na Miška. To bolo po prvý krát, čo som videla niekoho vracať tak zblízka. Nikdy na to nezabudnem.
11.rok môjho života:
Začala som si uvedomovať, že čokoľvek čoho sa dotknem dopadne katastroficky.
Keď mala mamička mať narodeniny, rozhodla som sa uvariť jej polievku (upiekla by som jej aj tortu, ale piecť som ešte nevedela).
Vzala som hrniec a nahádzala som doňho všetko čo som považovala za chutné (Haribo cukríky, čipsy, čokoládu, maslo, múku, acidko aj ockov šňupací tabak, lebo som počula ako vravel, že nič lepšie nepozná). Všetko som to varila, až kým z toho nevznikla tekutá hmota.
Keď došla mamička domov, posadila som ju k stolu a ponúkla som jej moju polievočku…Potom som jej povedala, z čoho bola.
Tak, to bolo druhý krát, čo som videla niekoho zvracať. Ani na toto nikdy nezabudnem. Otec stál v kúpeľni nad mamou (tá objímala misu) a vravel jej: “Dagmar, si si istá, že si sa nevystavovala…ehm…napríklad rádioaktívnemu žiareniu počas tehotenstva? Inak si to už neviem vysvetliť!”
Nechápem, prečo všetci na mamku kričia…prv babička a teraz tatko…
14.rok môjho života:
V deň, keď sa teta Mária zasamovraždila u nás bol ujo Móric so synom Móricom Juniorom. Móric JR povedal, že potrebuje ísť na vzduch a či by som nešla s ním.
Súhlasila som. Vyšli sme na chladný večerný vzduch.
Móric povedal, že na dedine nie je tak pekne, a že ajtak sa môžeme poprechádzať. Začal mi rozprávať o tom, aké su na dedine špatné holky a že s mestskými sa to nedá porovnať. Potom ma chytil za zadok. Myslela som si, že náhodou, tak som to nechala tak. Ale on to urobil zase. Zrazu sa otočil ku mne, chytil ma za ruku a ťahal ma do tmavej uličky okolo ktorej sme prechádzali. „Móric, neblázni, pusti ma!“ povedala som mu. „Až keď si zašpásujeme, Aďa,“ povedal on na to. „PUSTI MA!“ zakričala som naňho a snažila som sa mu vytrhnúť. Látka na rukávoch sa začínala z toho šklbať.
Zrazu sa odniekial zjavila nejaká postava. Pribehla k Móricovi, schytila ho a silno ho udrela do tváre. Bola tma, ale bolo počuť slabé prasknutie – asi Móricov nos. Móric zakňučal a s tvárou v dlaniach sa zložil k zemi. Dobre mu tak.
Až vtedy som sa pozrela na osobu ktorá stála nad Móricom. Bolo to blond dievča s krátkymi vlasmi. Malo na sebe otrasné kožené nohavice a topánky na tak vysokom podpätku až som nechápala ako na nich môže chodiť. Stála tam, usmiala sa namňa a povedala: „Je to idiot.“ A bola preč.
Bola úplne super, dúfam, že ju ešte niekedy stretnem.
Mórica som tam nemohla len tak nechať, dotiahla som ho domov a on povedal rodičom, že nás napadli bratislavskí feťáci kvôli peniazom a že „bránil slečnu“ a tak schytal. Myslím, že keby som nemala taký odpor k násiliu tak ho kopnem do hlavy.
16.rok môjho života:
Tak a som tu, navštevujem gymnázium, som najväčší lúzer z najväčších lúzrov.
Mám dlhé hnedé vlasy, som nechutne pehavá a pred mesiacom mi odstránili strojček zo zubov, takže už aspoň nevyzerám ako chabá napodobenina človeka, ale ako chabý človek. Tri krát hurá.
Mám rada psy a mačky, ale bojím sa všetkého čo lieta a teoreticky mi to môže vletieť do tváre (sovy, papagáje, motýle,…)
To by bolo asi tak všetko.
Adriana, toto nemalo byť ľutovanie sa na A4! Po prečítaní tohto slohu by som ti mala odporučiť našu školskú psychologičku, pani Valachovú.
Taktiež by si mala obmedziť používanie slangových výrazov, ale v tvojom prípade je to lepšie ako u väčšiny žiakov ktorých učím.
Ohodnotila by som ťa na 3.
Gregorová
Komentáre
no dokelu
Konec slohovym pracam, idem pisat uz aj dej, hehe.
Len ma stve ze aj ked si to precitate, tak nenehate komentar:( Potom som jak jebek.
preco
som postihnutá?
ludom
Saske: teraz uz dufam rozbehnem poviedku, len ma tu pri PC stale rozptyluje moje nove babo pytona (proste sa musim pochvalit ze mam nieco nove, hehe)
jeeej
saske
a porozmyslam nad dalsou postavou:)
:o