Choc

Male bielovlase dievcatko sedelo na cervenom vankusiku. Oblecene malo lahke biele saty, z ktorych vytrcali chude bose nozicky. Jemne vlasky mu povievali okolo bledej okruhlej tvare a modre oci samopasne bludili niekde v prazdnote. Lahky usmev odhalil neprirodzene spicate zubky. “Takto si si smrt nepredstavoval, ze?” spytalo sa zrazu dievcatko. Pri jej nohach lezala tmava postava. Cela sa triasla a ticho stonala. Dievcatko zvrastilo peknu tvaricku. Podislo k postave a surovo ju koplo. Clowek sa strhol.“Ked sa ta nieco pytam, tak odpovedaj! Je neslusne ignorovat otazky!” kricalo na osobu. Ta si dalej len apaticky lezala. Dievcatko rozculene zdvihlo ruku a akasi nadprirodzena sila vyzdvihla cloveka do vzduchu. Vynasala tmavu postavu stale vyssie a vyssie…az ked sa uz takmer dotykala stropu, zrazu dievcatko prudko myklo rukou a telo sa zosypalo na zem. Prv bolo pocut zapraskanie kosti, potom uz len preryvany dych a nakoniec ticho. Ticho, ktore bolo priam bolestive. Dievcatko si opat sadlo na vamkus. Pokojne prekrizilo nohy a trpezlivo cakalo. Bledy mesacny svit sa odrazal od snehobielych siat ktore malo na sebe a blede oci mu nacerveno ziarili do noci, pozerajuc na nehybne telo pred sebou. Po chvili sa okolo tela zacala akoby utvarat bleda ziara. Postupne silnela. Dievcatko unudene sledovalo divadlo pred sebou. Kazdym razom sa jej zdalo zhmotnovanie duse dlhsie a dlhsie… Ziara akoby vytvarala drobne svietiace bodky, ktore sa zhlukovali k sebe, takze cim dalej, tym vecsie svetielka sa tvorili. Za par minut sa zo svetielok vytvoril jeden zdroj svetla – ucelena dusa. Prenikavo ziarila a osvetlila pochmurnu miestnost. Vznasala sa asi meter nad telom a pomaly sa priblizovala k dievcatku, ktore pomaly vystrelo pred seba ruku. Dusa sa magicky pritahovana silou demona priblizovala stale viac a viac. Ked uz bola na dosah ruky, dievcatko ju rychlo schmatlo. “A uz ta mam!”povedalo. “Tvoju dusu som chcela uz davno, pekne doplnis moju zbierku.” Lusklo prstami a zmizlo. Malo po robote. Dusu neskor odovzda tym tam hore, nech si s nou robia co chcu, to uz nieje zalezitost Smrti. Tato praca sa mozno zda mierne deprimujuca, ale da sa na nu zvyknut. Prwe odoberanie zivota sa jej uz zdalo take vzdialene. Ked sa z nizsieho demona vypracowala na Smrt, zdalo sa jej desive, ze sa jej dostalo tej najdesivejsej a najobavanejsej roboty. Ludia po celom svete sa jej desili. Citila sa vtedy mocna, bol to zvlastny pocit. Ale ked ju postavili pred maleho chlapceka leziaceho na nemocnicnom lozku, asi na sekundu zavahala. Toto zavahanie si pameta doteraz. Teraz sa nad tym len pousmeje. Chovala sa ako clovek, prejavila slabost. To sa uz nikdy nemohlo zopakovat. Slabost… Teraz ked odovzda poslednu zhmotnenu dusu, odoberie sa zachytit tie dalsie…a takto to ide cele dni, tyzdne roky… stereotypna existencia, mozno az unavna. Ale na druhej strane…. Docela zaujimave je sledovanie osudov roznych ludi. Vzdy ju niecim prekvapia. Ako zufalo bojuju o svoje bezcenne zivoty… uboziaci. Uplne pritom zabudla ze kedysi davno bola aj ona jednym z tych uboziakov. Teraz uplne chladne vysavala zivot z telesnych schranok ludi. Len ludi. Pre zvierata je tu niekto iny. Tiez smrt, ale ina. Ta sa zjavuje nie ako male dievcatko, ale ako velky cierny pes, ktory je urcite stylovejsi ako trapna ludmi vysnivana cierna postava s kosou. To je predsa na smiech… narozdiel od toho, male dievcatko prinasa do srdc ludi najprv nieco ako nadej… potom nasleduje uvedomenie si reality a beznadej a clovek sa prave vtedy stava najzranitelnejsim, ked si uvedomi, ze jeho predstavy a fantazie boli len klam. Vtedy zasiahne Smrt a niekedy az doslova vytrasie z tela dusu. Telo sa wtedy stava bezcennym, nezaujimavym. O to sa postaraju hadam ludia, nie duchovia a demoni. Ajked niekedy sa demoni vtelia do mrtveho tela a dokazu narobit mnozstvo problemov…ale to sa uz ani len okrajovo netyka smrti, staci ak si ona dobre vykona svoju pracu, za ktoru ajtak nikdy nedostane odmenu. Keby aspon mohla mat potesenie z toho, ze ju vidia aj ini, okrem umierajuceho…ale aj toto potesenie jej bolo odobrate. Takze si moze svoje stelesnenia nechat len pre tie kratke chviky, tesne pred zhmotnenim duse, ked je telo este funkcne a clovek vnima. Uvedomuje si, ze nastal jeho koniec a prislo mu ho zvestovat nieco, co sa zda ako stelesnenie nevinnosti, ale je vlastne tym najdesivejsim demonom, ktory sa zobrazuje ludskej rase. Smrt vlastne nenavidi aj miluje svoje prekliatie. Je odsudena na vecnu existenciu, co je povazovane aj za najkrutejsi trest, zle zaroven sa nemusi obavat pomsty zo strany svojich obeti, pretoze aj po exituse ma nad nimi ohromnu moc. V podsveti maju rozne duse rozne hodnoty. Tie najbezcennejsie sluzia len ako pekna dekoracia na cestach podsvetim a zaroven osvetluju cele miestnosti. Tie najcennejsie duse, duse cestnych, tak tie maju narozdiel od inych neuveritelnu hodnotu a demoni sa o ne biju ako hyeny o zdochlinu. Kazdy chce vlastnit co najviac cestnych dusi, pretoze ked ich maju dostatok, mozu poziadat u Vyssich o “zmiznutie”, teda o ukoncenie existencie. To je vlastne vykupenie. Netyka sa vsak tych najvyssich demonov, akym je napriklad aj smrt. Ta sa nikdy nevykupi. Napriek tomu sa ochotne podujala vzdy na dalsie a dalsie zhmotnenia dusi, vedela ze inak to nepojde, musi spolupracovat. Naucila sa mat potesenie z odoberania zivota, stalo sa to pre nu niecim ako drogou. Umieranie sa totiz stalo jej neodlucitelnou sucastou. Tak teraz prichadzala k dalsej obeti. Oci mladej zeny sa rozsiruju od strachu, tvar skamenela v nemom vykriku…