Soňa bežala ako zmyslov zbavená. Cez slzy poriadne nevidela a rukou si utierala nos.
„Prečo vždy, keď mám pocit, že všetko je v pohode, tak sa niečo musí stať? Toto nie je fér!“ zúrila. Dobehla k starej lavičke a zúfalo sa na ňu hodila. Ľahla si na chrbát a tvár si skryla do dlaní.
„Ako mi toto môže urobiť? Len tak si odísť...“ neprestávali jej v hlave víriť myšlienky.
„Ja som taká hlúpa! Neviem čo som čakala...? Že aj keď sa s mamou rozviedli, tak ajtak bude tu? Ako som mohla byť taká naivná a myslieť si, že takto to bude večne? Že si nenájde novú ženu...že sa nikdy neodsťahuje...“
Nechcela si to priznať, ale niekde v kútiku duše dúfala, že sa jej rodičia raz zmieria, dajú sa dokopy a budú opäť všetci spolu, tentoraz bez hádok.
Lenže realita ju teraz úplne zdrvila. Cítila, ako sa jej po tvári kotúľajú slzy. Ako dlho neplakala? Už si ani nevedela spomenúť. Vždy mala pocit, že je silná a zvládne všetko, ale teraz sa cítila tak zraniteľná a slabá. Nemala vôbec žiadnu moc ovplyvniť otcovo rozhodnutie...
„Tak nech sa odsťahuje! Nepotrebujem ho!“ snažila sa samu seba presvedčiť Soňa, vstala a vybrala sa hladat nejaké potraviny.
V amerických filmoch vzdy keď majú nejaké trápenie, tak si kúpia tvrdý alkohol. Prečo by to tak nebolo aj v slovenskej realite...?
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Bolo desať hodín. Aďa práve išla z kurzu angilčtiny. Nenávidela ho, lebo neznášala svoju tíčr, slečnu Komárovú.
„Krava jedna blbá, čo mi má čo kecať do oblečenia?! Šit bič, fak hr, nech sa stará o ingliš a né do mňa,“ nadávala na učiteľku, lebo sa vedome dotkla Adiných citov. Aďa bola veľmi citlivá a keď sa jej niekto za niečo vysmial, niesla to ťažko...
Akurát prechádzala popri parku. Išla cez neho každý utorok, ale nikdy si nezvykla na ten nepríjemný pocit, ktorý v nej vyvolávala tma a ticho.
Išla rýchlym krokom a každú chvíľu sa otáčala, či niekde niekoho neuvidí. V tme pred sebou rozoznala obrysy lavičiek. Na jednej niekto ležal.
„Asi bezdomovec,“ pomyslela si Aďa.
Keď popri danej lavičke prechádzala, všimla si, že je to mladé dievča. Bolo schúlené na lavičke, jednou rukou si zakrývalo tvár a v druhej kŕčovito zvieralo fľašku rumu. Na sebe malo len tričko na ramienka.
„Určite jej je zima,“ zamyslene na ňu hľadela Aďa. Zastavila pri nej a čupla si. Dievča na lavičke nereagovalo. Pomaly ju pohladkala po krátkych blond vlasoch.
„Hej, vstávaj!“ povedala a jemne dievčaťom potriasla. Ono niečo zabľabotalo a zložilo si z tváre ruku.
Adi sa zdalo byť nejaké známe, ale nevedelo si ho zaradiť. Teraz to však bolo jedno, trebalo ho prebrať a niekam odviesť, veď nemôže predsa ostať sama uprostred parku!
„Daj mi pokoj,“ takmer nezrozumiteľne povedalo dievča.
„Nedám,“ povedala jej na to Aďa. „Povedz, čo tu takto večer robíš?“ spýtala sa.
„Najebávam sa, nevidíš?!“ zamrmlalo dievča a odpilo si z takmer prázdnej fľaše.
„Ale prečo, preboha?“ Aďa už bola docela zvedavá.
„Že prečo? No lebo je dôvod, moja, čo ti povím,“ povedalo dievča a nahlas sa zasmialo. Posadilo sa a odhodilo za seba prázdnu fľašku. Otočila sa k Adi. Aďa si všimla, že má od plaču rozmazaný make-up a od neúprestajného utierania zodratý nos.
„Stalo sa ti niečo zlé?“ spýtala sa opatrne. Dievča sa znovu zasmialo.
„Kašľať na mňa a môj posraný život. To bude v pohode, hádam. Prežijem všetko, o to sa netreba báť,“ povedalo.
Zrazu mierne vyvalilo oči, chytilo sa za ústa a odbehlo k stromu na druhej strane cestičky. Aďa len počula ako dievča zvracia.
„Si v poho?“ zakričala naň.
„Héj, som,“ ozval sa hlas z tmy. „Nemáš náhodou vreckouku? Som celá zadrbaná!“
Aďa sa začala prehrabávať vo veciach. Nakoniec našla vreckovky. To už sa dievča pomaly tackalo od stromu naspäť k lavičke. Aďa jej podala balíček vreckoviek a sledovala, ako sa dievča znechutene utiera.
„Fuj, načo slopem keď to ajtak vygrcám?“ spýtalo sa po chvíli. Keď Aďa neodpovedala, otočilo sa k nej a chvíľu na ňu hľadelo.
„Počuj, kto vlastne si?“ spýtalo sa.
„Aďa.“
Dievča si ju premeralo pohľadom, ale bolo vidno že nevie dobre zaostriť. Aďa si to všimla a tak rýchlo dodala: „Vieš, jak som ťa tu videla, tak som ti chcela nejako pomôcť, alebo čo...“
Dievča sa zamračilo.
„Mne nikto nikdy nepomaha,“ vyhlásilo.
„Tak asi nemáš tých správnych ľudí okolo seba,“ povedala jej na to Aďa a usmiala sa na ňu.
„Chceš tým niečo povedať?“
„Áno, chcem,“ odpovedala Aďa stále sa usmievajúc. „A vieš čo? Teraz ťa hodím domov, hm?“ navrhla. Dievča jej na to len prikývlo. Namáhavo vstalo a poloopierajúc sa o Aďu išli von z parku.
„Počuj, šak ty si hotová Matka Tereza,“ zahlásilo dievča, keď išli po prázdnej bratislavskej ulici, smerom k zastávke. Sadli si a šakali na autobus ktorý mal ísť za pár minút.
„Matka Tereza, povedala som ti ja, kde vlastne bývam?“ ozvalo sa dievča.
„Hm, zatiaľ nie.“
„Tak ... tam de bola kedysi Stoka, blízko toho,“ povedalo dievča a znovu vstalo, že sa pôjde ešte raz vyvracať, kým nastúpia do autobusu. Aďa ju smutne pozorovala pohľadom. Bolo jej ľúto, keď niekto riešil svoje problémy alkoholom alebo podobne.
Došiel autobus.
Obe dievčatá nastúpili.
„Tak, tu bývam,“ povedalo dievča keď stáli s Aďou pred bránou jedného z nízkych domov v centre. „Už som v pohode, prebratá, živá, šecko jak má byť, nemaj boja,“ dodala s úsmevom a snažila sa nájsť svoje kľúče.
„Môžem sa ešte niečo spýtať?“ opýtala sa Aďa.
„Nó?“
„Ako sa vlastne voláš? Ja som ti svoje meno povedala.“
„Soňa.“
„Pekné meno.“
„Obludné. Bež už, ja to tu mám pod kontrolou, móre,“ povedala Soňa, odomkla bránu a už jej nebolo.
Aďa sa otočila a smutne išla smerom domov. Mala zmiešané pocity.
„Asi som čakala priveľa,“ skonštatovala, keď jej Soňa zmizla bez pozdravu alebo slovka vďaky...
To Be Continued
Komentáre
co vravite na dalsi diel?
takze cakam co na to poviete a co by sa mohlo stat. ak nic dobre nepoviete tak sa inspirujem vlastnym zivotom a nebude sa to dat vobec citat, takze bacha na vec! hehe.
cakam;)
choco
dobre, ale...
1) na zaciatku boli ich slohove prace opravovane tou istou ucitelkou. tak ako to, ze sa nepoznaju.
2)kto uz dnes pije rum bez brzdy? (teda dajakeho nealka) ;)) ...ale to len taky moj sukromny postreh
3)neviem, iba z praktickeho hladiska by som sa nezastavovala v parku pri nikom a uz vobec nie o 22:00. a keby som sa uz zastavila a ta dotycna osoba by bola ku mne taka protivna, tak by som ju tam nechala a sla si svojou cestou. znie to kus nerealne
ale inak fajn, no tie predchadzajuce diely sa mi pacili viac.
len sa nehnevaj za mozno prilisnu kritiku, oky ?
ludom
si mala navrhnut nieco do dalsieho dielu, Lu, hehe.
STRANGEGIRL:
1. toto som si vsimla, teda vedela som to.
neboj, to sa vysvetli v dalsich dieloch preco to tak je;)
2. ja v sobotu, hehe. blby zvyk
3. bala by si sa zastavit aj pri 16-tke? Dobre, tak toto je mozno trosku odveci, ale nazvime to mojim sci-fi, hehe
kritika OK, v podstate len treti bod povazujem za nieco co si neviem obhajit:D
choco
choco
ale tvoje poviedky sa inak fajne citaju...
ludkom
inak z mojich veci sa mi zatim najviac pacila ta "o nas", ta kvoli ktorej boli hadky...skoda. k tej sa planujem este vratit:D
choco
strangegirl
ale co... pokracovanie?:)
mati
fdsa
Ten slang je dobrý, to tam nehať. A ešte tam dačo bolo... "...Sadli si a šakali na autobus..." :D
marcelkovi