Choc

“Dnešnému dňu vládne depresia,“ zahlásila Tereza, keď už nedokázala zniesť ticho ktoré vládlo vo Vikinej izbe. Už aspoň pol hodinu sedeli na jej veľkej posteli a mlčky pozerali na jej vypasené morča pobehujúce po klietke. „Nie je to zviera nejaké...vadné?“ spýtala sa Tereza, pretože už vážne nevedela, ako začať rozhovor. Viki na sebe ani nedala vedieť, že zaregistrovala Terezinu zúfalu snahu komunikovať. „Počuj, načo si ma k tebe volala, keď mi nejsi schopná ani odpovedať na otázky týkajúce sa psychického stavu tvojho domáceho zvieratka?!“ už nahnevane pokračovala Tereza v monológu. Viki sa pomaly obrátila tvárou k Tereze. „Prepáč,“ povedala ticho. „Ja...ja som len chcela aby...aby niekto bol somnou. Ono je to všetko úplne nanič,“ pokračovala, teraz už aj poťahujúc nosom. Ako ju tak videla Tereza, výraz jej tváre zmäkol. Viki bola asi naozaj nešťastná. „Dokelu, ja ale fakt nejsom ten správny psychológ pre niekoho ako si ty, veď po mojich kecoch skočíš do Dunaja!“ povedala Tereza Viki a v mysli sa snažila vybaviť si nejaký seriál, v ktorom utešovali hlavnú hrdinku a tá už po pár minútach žiarila šťastím. Detail – život nie je americký seriál. Čo teraz? „No, tak povedz mi, prečo si taká zdeptaná, ja sa ťa skúsim pochopiť, no ideš,“ nakázala Vikine. Tá potiahla nosom, načiahla sa za kapesníkom a pomaly začala: „Vieš, včera som sa po škole mala stretnúť s Maťom...no teda aj sme sa stretli. A išli sme do čajovne, ako každú stredu. A tam povedal, že za posledný mesiac, vždy keď mi tvrdil, že stráži malého brata doma, tak že bol s Alicou....“ „S kým?“ prerušila ju Tereza. Viki sa zamračila. „Vieš, spomínala som ti ju už pár krát... ona je... DOKONALÁ. Perfektná postava, tvár, vtipná.... ja som na ňu bola vždy alergická, keď o nej Maťo básnil. Strašne som žiarlila. A teraz som zistila, že nie bezdôvodne,“ s trpkosťou v hlase vysvetľovala Viki. Terezu to všetko zaujalo. Vedela, že Viki je žiarlivá a to riadne. Ale vedela aj to, že Maťo bol doteraz verný ako pes. Zmena - asi už nie je. „A čo on s ňou vlastne...? Neriešili nejakú biologickú olympiádu, alebo nenavštevovali chemický krúžok???“ spýtala sa Tereza, ale Viki na ňu vrhla taký pohľad, že sa vzdala chabých pokusov o záchranu situácie. „Keď už, tak ju mohol je**ť v učebni chémie, alebo v biologickom kabinete,“ naštvane zavrčala Viki. Úha. Takže toto je vo veci. „Ehm, čo všetko spolu robili? Teda... čo ti Maťo povedal?“ spýtala sa opatrne Tereza. Viki na ňu hodila ďalší divný pohľad. „Chceš to vedieť? Aj s detailami?“ povedala. „Éhm, vlastne ani nie. Predstaviť si Maťa v nejakej... takej situácii, to asi radšej vopchám hlavu so včelieho úľa, sorry,“ pravdivo zahlásila Tereza, ale jej fantázia jej už vykresľovala obrázky, ktoré skutočne stáli za to. „Prečo mi to urobil?!,“ poťahujúc nosom sa Viki pýtala...pravdepodobne Boha, ako usúdila Tereza, takže radšej neodpovedala. Ale na druhú stranu ani Boh nie. „Prečo? Prečo?! PREČO?!,“ pokračovala Viki vo výleve a ani nevnímala, že pritom drží plyšového macka a búcha ho hlavou o posteľ.. „Keď ja ho ľúbim, tak strašne... tak prečo... Ja som mala pocit, že sa nikdy nerozídeme, že... ja neviem, že sme si proste súdení. “ „Takže ste sa rozišli?“ spýtala sa Tereza, aby už mala jasné ako celý ten ich „vážny rozhovor“ dopadol. Viki len súhlasne prikývla a Tereza si všimla, že sa jej po líci kotúľa ďalšia slza. „Ale nó, veď to bol ajtak blb, prosímťa, najdeš si lepšieho, nesmokli,“ snažila sa ju utešiť Tereza – bezvýsledne. „Ale keď on bol úplne perfektný! Milý... pekný... všetko,“ cez slzy vravela Viki. „A bol to môj prvý normálny chalan!“ dodala nakoniec a potom sa nekontrolovane rozplakala. Jej plač gradoval, fňukala, smrkala a vzlikala a Tereza sa snažila spomenúť si na nejaké úryvky z knihy svojho otca, „Psychológia a jej praktické využitie“ ...alebo nejak tak sa to volalo. Cítila sa zle, lebo vedela, že hádam každý človek ktorého pozná by vedel, čo v takejto situácii povedať, len ona nie. Má začať nadávať na Maťa, alebo na tú holku, Alicu? Alebo má úplne zmeniť tému? Alebo nechá Viki vyplakať sa? Bože, čo????! „Počuj, skočím na vécko, nehopni mi zatím z okna, oki?“ povedala Tereza a zmizla z izby. Vytiahla mobil a rýchlo začala písať esemesku Nine. „DOJDI RYCHLO K V., ROZCHOD,PLAC, SOPLE, FUJ. DONES NEJAKE ANTIDEPRESIVA. MAKAJ!“ Send. Kým jej Nina stihla odpísať, Tereza šla na WC a premýšľala, čo povedať Viki, kým nepríde „chápavocitlivá“ duša Nina, teda pravý opak Terezy. Ninina odpoveď znela: „UZ SOM VO VYTAHU, HNED SOM TAM! PRIVIAZ JU O NIECO A NESNAZ SA HRAT NA PSYCHIATRA PREBOHA!“ Tereza si vydýchla. Nina býva od Viki o pár domov ďalej, takže za chvíľku by sa mala objaviť. Tereza vyšla zo záchoda, umyla si ruky a išla naspäť k Viki. Tá sedela na posteli tak ako doteraz, len už netrieskala svojho plyšáka o posteľ, ale zvierala ho v náručí. „Lepšie?“ spýtala sa Tereza. Plyšák letel tesne vedľa jej hlavy. „Boha, len sa pýtam!“ reagovala na útok a sadla si na posteľ. Nastalo ticho. Viki pozerala do neznáma a pravdepodobne si vybavovala všetky pekné chvíle ktoré strávila s Maťom .... a Tereza sa maximálne nudila. Takto prešlo päť minút. Cŕŕŕn. Záchrana. „To bude isto Nina,“ zahlásila Tereza a už cupitala otvoriť Nine. Tá bola celá zadýchaná a vlasy mala spotené, pretože na ulici mala na hlave klobúčik, aby nebolo vidno „jazvuodstolíka“. „Som tu,“ zahlásila. „No nevrav,“ povedala jej na to Tereza. „Kde je pacientka?“ „Tam.“ Obe sa nahrnuli do izby. Nina sa začala prehrabávať v batohu. „Takže, stihla som skočiť do Remy a mám tu... tri megapacky zmrzky,“ povedala. „Grepová dreň pre mňa,“ položila na posteľ svoju. „Milka kartedorka pre teba Ter,“ podala Tereze (slintajúcej blahom) jej krabicu. “No a nakoniec karamelová pre teba, trosečníčka,” povedala a hodila Viki jej zmrzlinu, zatiaľ čo Tereza zabehla do kuchyne po lyžičky. “Ale ja to nebudem jesť. Vieš koľko tukov je v tom? Fuj,” zahlásila odmietavo Viki, gániac na karamelovú dobrotu. “Ale no, teraz ti to už môže byť jedno, keď nemáš chlapa, no nie?” povedala nepríjemne úprimne Tereza, ktorá práve vošla aj s lyžičkami do izby. “Máš pravdu, uznala Viki a otvorila sbvoj Božský Karamel. Mňam. Tak sa začalo zmrzlinové liečenie pre Viki. Tereza bola šťastná že nemusí premýšľať nad múdrymi frázami ktoré sa od nej očakávajú a Nina sa len zamyslela, prečo zas a znovu skončili sediac na tejto posteli, všetky tri, tlačiac do seba sladké….