Soňa sa pomaly naťahovala na obrovskej ružovej posteli a zívala. Bolo krásne ráno, desať hodín a už bolo na čase vstať.
Soňa sa posadila na posteľ a rukou si uhládzala strapaté blond vlasy. Ráno vždy vyzerali ako po výbuchu a Soni sa ich nikdy nechcelo česať, takže bežne vyzerala akoby práve vybehla z pralesa.
Keď konečne celá precitla, uvedomila si, že má nejakú „ťažkú hlavu“. Skúsila sa zhlboka nadýchnuť. Nešlo to.
Chcela vedieť, či sa začínajúca choroba prejavila už aj na hlase, ale podľa toho, že sa nemohla ani nadýchnuť usúdila, že s rozprávaním to nebude najlepšie.
„Do keu, toto neni mohne, neni puavda,“ zamrmlala si sama pre seba.
Vstala a otvorila na veľkej drevenej skrini jeden šuflík.
„De je neaky uiblocil?“ komentovala svoje hľadanie. Našla všetko možné, len nie to čo hľadala.
„Septolette... aspirín... rohypnol.... ROHYPNOL? Paráda, ten odložíme...“
Soňa sa lenivo odšuchtala do kuchyne, kde sedela jej mama.
„Mamá? Máme neaký uiblocil?“ zúfalo sa spýtala Soňa matky.
Tá ani neodtrhla pohľad od rozčítaného článku v Novom Čase pre Ženy.
„Zem vouá matku, tuoja dcéua tu umiéua, hauó!“ hovorila Soňa divo mávajúc rukami ponad matkin časopis.
„Čo robíš? Si normálna? Som si chcela niečo v kľude prečítať,“ povedala matka, keď konečene zložila časopis.
„Ja potuebuem uiblocil, mam popeu,“ vysvetľovala Soňa, ktorá mala pocit, že matka na ňu pozerá, akoby skutočne bola z inej planéty.
„Čo potrebuješ??“ nechápavo sa spýtala matka.
„Bozemuoj, UIBLOCIL! Oné, kuapky do nosa!“ hovorila Soňa nechápajúc, ako mohla taká hlúpa žena porodiť takého génia ako je ona sama.
Matka sa udrela dlaňou do čela.
„A-há, Vibrocil! Veď hovor normálne, prepánajána Soňa, kto ti má rozumieť?“
Soňa skoro explodovala. Najradšej by tú ženu dala zakonzervovať, alebo inak odpratať z jej dohľadu.
To už matka vstala a prehrabávala sa v lekárničke, ktorú mali v jednej skrinke. Ľuďom pripadala zvláštne, že majú lieky a obväzy práve v kuchyni, ale vzhľadom na to, že Soňa mala rada rôzne experimenty v kuchyni, matka presunula lekárničku čo najbližšie, pretože náplaste sa míňali enormnou rýchlosťou.
„Na, tu máš,“ podávala dcére nosné kvapky.
„Dík,“ zamumlala Soňa a otočila sa na odchod do svojej izby.
„Dúfam, že dnes si nič neplánuješ, pekne doma budeš!“ zavolala ešte za ňou matka.
„Nesnívaj!“ povedala jej na to Soňa.
„SOŇA! Takto sa kumne nebudeš správať!“ rozkričala sa na ňu mama.
Na to Soňa nemala náladu, jej hlava bola príliš citlivá na hluk. A ešte k tomu dnes sa má stretnúť s otcom, takže nič ju nezastaví.
Stála vo svojej izbe pred zrkadlom a študovala svoju tvár. Skutočne vyzerala choro. Bola bledá a pod nosom sa jej robili červené fľaky, lebo kožu mala podráždenú neprestajným smrkaním.
„Nevadí, ak aj ocka osoplím, jemu to vadiť nebude,“ skonštatovala.
Mala zmiešané pocity, pretože po minulom stretnutí s otcom si želala, aby sa s ním už nikdy nemusela rozprávať, ale teraz jej došlo jej výbuchu v McDonalde ľúto. Nevedela čo chce otcovi povedať, najradšej by mu vysvetlila, že nemôže byť taký egoista a nechať ju len s matkou, pretože jej to strašne ublíži. Chcela sa mu hodiť okolo krku a nikdy ho nepustiť, za nijakou hlúpou nemecky hovoriacou frajerkou a jej škaredým deckom, ale vedela, že na to nemá právo.
Nemôže nikomu nič zakazovať. A jej hrdosť jej nedovolí ani to, aby povedala otcovi čo si myslí a ako sa cíti.
Ako sa teraz obliekala, rozmýšľala, ako bude ich stretnutie vyzerať a čo otcovi povie.
Má mu podať ruku a zaželať mu veľa šťastia? To je tak pre starcov, pomyslela si.
Má sa rozplakať ako malé dieťa, ktorým vlastne ešte je? Nie, nemôžem prejaviť slabosť...
To Be Continued
Komentáre
ludom
:D
zolimu
for choco
saske
povinne:D
idem sa vzdelavat, tebe vela zdaru zlatko... ras s teba bude uspesna spisovatelka a budes pisat romany o laske:D budes mat hrube dioptrie oldschool pancusky take tje co som nosila ked som bola fracek v predu jedna ciarka v zadu dve:D a sustaky na seba... fenomenalna to predstava... :D :D tak len pis dalej...
Stacilo komentovania kopu zdaru a pekne prazdniny:D
a ten priklad som vyratala sama aj ked je to prechod cez desiatku asi sa zlepsujem...:)
mati