Choc

  Soňa išla v električke číslo 5. Nestarala sa veľmi kam cestuje, jednoducho si potrebovala prečistiť hlavu. „Načo si sa zas nafajčila? Krava blbá,“ hovorila si sama sebe v duchu. Trávu neznášala, ale niekedy si dala, len aby „nestratila formu“. Teraz sa však zlostila, pretože sa snažila sústrediť. Na čo? Na otca.

Jej rodičia boli už dva roky rozvedení a Soňa bývala s mamkou.

Zo začiatku bola Soňa na rodičov urazená, ale čoskoro pochopila, že teraz, keď nemusí počúvať dennodenné hádky otca s matkou, tak jej je lepšie. A keď sa jej otec ozve a chce aby sa stretli, vždy jej prinesie nejaký pekný darček alebo jej prispeje k vreckovému a to sa Soni docela páčilo.

  Dnes keď Soňa vychádzala zo školy, otec jej zavolal či by sa nemohli stretnúť. Nevidela ho už tri týždne, takže sa docela potešila, ale hnevalo ju, že nebude úplne „v pohode“. Jej otec bol v mladosti hippie, takže spozná už na kilometer, že je nafajčená.

„Nespravodlivé, on si vyhuloval a ja nemôžem?!“ rozčuľovala sa v duchu Soňa keď vystupovala z električky.  Obzrela sa aby zistila, kde vystúpila, pretože sa na cestu vôbec nesústredila. Zástavka Damborského. Prešla cez cestu na druhú stranu. Pohrabala sa v ruksaku , vytiahla mobil-starožitnosť a zavolala otcovi.

„Tatí? No čau, ja som v Dúbravke, pri Damborského. Skočíš sem po mňa? Potom by sme mohli skočiť do Mekáča alebo tak, oukej?... jasné, mama o tom vie.... áno, počkám pol hodku... hej hej, čáu,“ a zložila.

Sadla si na lavičku k nejakému homeless. „Zdravíčko,“ pozdravila. 

„Nemáš nejaké jedlo, dievčinka?“ spýtal sa jeden.

„Móre, nemáš nejaké čúčo?“ povedala mu na to Soňa.

Bezdomovec sa načiahol za lavičku a podal jej do polky vypitú fľašu nejakej lacnej brečky. Soňa mu dala svoju desiatu.

„To máš špeci jedlo, ujo,“ povedala mu podávajúc chleba zabalený v servítke.

„Jakto?“

„Plesnivý syr, ujo.“

„???“

„Ahoj,“ pozdravil Soňu sediacu na zadnom sedadle jej otec.

„Čauko. Takže mekáč?“ spýtala sa Soňa, ktorá už riadne vyhladla.

„Dobre, zlatko. Ako si sa mi inak mala? Dlhšie sme sa nevideli, vieš, bol som na nejakú dobu v Rakúsku, kvôli robote, vieš. Tu na Slovensku nie je toľko pracovných príležitostí. A tie platy...“ rozhovoril sa pán Rypák. Soňu to nudilo, ale tvárila sa, že počúva. V jej hlave sa však premávali  hamburgery vo veľkosti trabanta...ktoré na ňu trúbili a spievali... zjdez ma, zjedz ma, zjedz....

„SOŇA? Počúvaš ma vôbec?“ spýtal sa po chvíľke otec.

Soňa sa prebrala zo zasnenia. „Jasné otec, počúvam ťa, len som taká hladná, že sa neviem sústrediť!“

„Dobre, veď už sme tu,“ povedal otec a zabočil na parkovisko. Ešte zo desať minút viedli „povinný pokec“ – reči typu „ako škola? Ako sa má mama? Nepotrebujete peniaze? Frajera máš?“ – a Soňa sa zamyslela nad tým, prečo sa na stretnutie s týmto plešivým štyridsiatnikom vôbec tešila. Starší ľudia boli pre ňu síce fascinujúci (asi ako dinosaury) ale pre istotu si od nich udržiavala ostup ( “škoda že nie pár miliónov rokov”  ).

Keď konečne dorazili do reštaurácie, Soňa si objednala ( FishMac, veľké hranolky, Chef šalát, cola, zmrzlina a ovocná taštička) a sadli si k maličkému stolíku, na ktorý sa ledva-ledva zmestili.

 Soňa sa vrhla na haldu jedla ako dieťa z Etiópie na kocku ľadu a jej otec sa nestačil čudovať, kde sa to v jeho dcérke všetko stráca.

 “Čo ma tak pozoruješ?” spýtala sa Soňa, keď si všimla sa na ňu otec pozerá.

“Ale nič, ja len, že som rád , že ti chutí,” povedal. Soňa však vycítila, že sa niečo deje. Otec bol dnes nejaký vážnejší než inokedy.

“Oci, je všetko v poriadku?” opýtala sa ho, dojediac posledné zvyšky ovocnej taštičky.

Otec sa poškrabkal na nose a odpil si zo Soninej koly. Vyzeral, akoby rozmýšľal, čo jej povedať.

“Vieš zlatko prečo som ťa dnes zavolal von?” rozhovoril sa napokon.

“ Kvôli tomu, aby si bol so svojou jedinou dcérou? Aby si s ňou strávil príma deň a mal by si konečne pocit, že tvoj život má zmysel a že aj keď raz umrieš, ostane tu kúsok z teba?” vychrlila jedným dychom Soňa.

Otec ticho vzdychol. “Nebuď takáto, ťažko sa mi hovorí aj bez toho otrasného tónu akým somnou niekedy rozprávaš,” povedal smutne otec. Soňa nereagovala, len čakala na to, čo sa jej otec chystá povedať.

“Sonička, vieš ako som ti hovoril, že som bol v Rakúsku? Ja… ja som tam niekoho stretol…” hovoril pomaly sonin otec. Soňa už tušila čo pride, zamrazilo ju. “Nie,” potichu povedala. Celá jej dobrá nálada bola zrazu na mile ďaleko.

“Našiel si si tam frajerku?” spýtala sa a mala pocit, akoby ten hlas ani nebol jej.

Otec pomaly prikývol. “Ona je úžasná. Musíš ju spoznať! Volá sa Eva a žije vo Viedni a má dcérku takú starú ako si ty a určite by ste boli dobré kamarátky…” rozrozprával sa, no keď uvidel výraz na Soninej tvári, prestal.

Soňa zúrila.

“Nebudem kamarátka s nejakou blbou viedenskou čúzou, jasné?!” osopila sa na otca.

“Soňa! Ako to rozprávaš?” rozhneval sa otec.

“A ty ako sa to správaš?! Necháš nás s mamou trčať tu a pôjdeš si za novou dcérou?! No pekne, len si bež!” kričala na otca, vstala, vzala si veci a vybehla von z reštaurácie.

Ľudia sa zvedavo obzerali a šuškali si. Sonin otec si nešťastne zložil hlavu do dlaní. Nechcel aby to dopadlo takto. V jeho predstavách bola Sonička šťastná, že … že čo? Až teraz si uvedomil, aký bol naivný keď si myslel, že sa jeho dcéra bude tešiť z jeho šťastia….