Bola nedeľa, päť hodín popoludní. Pani Kovácsová pohodlne sedela v mäkkom kresle a listovala v časopise, keď zrazu sa na chodbe ozval zvonček.
Kto to len môže byť? pomyslela si a lenivo vstala z kresla. S časopisom v ruke podišla k domovému telefónu.
“Prosím?” ozvala sa.
“Dobrý deň pani Kovácsová, tu je Adriankina kamarátka. Niečo som jej priniesla. Boli by ste taká láskavá a pustili ma na chvíľku za ňou?” ozval sa v aparáte dievčenský hlas.
Asi nejaká spolužiačka, pomyslela si Adina mama.
„Samozrejme, len poď hore. Bývame na najvyššom poschodí, dvere naľavo,“ povedala a bzučiakom otvorila bránu.
„Adáá, ide ti návšteva!“ zakričala mama na Adrinaku, ktorá až doposiaľ odmietala vyjsť z izby, no teraz prekvapene vykukla z pootvorených dvier.
„Čo?“ nechápavo sa opýtala.
„Nehovorí sa čo, ale prosím!“ zavrčala na ňu mama. „A nejaké dievča zvonilo, že ti niečo malo priniesť.“
Ada na matku nechápavo vyvalila oči.
„Kto? O nikom neviem. Nebol to omyl alebo čo?“ opýtala sa.
Matka sa len zamračila a pokrčila ramenami.
Zazvonil zvonček pri dverách. Ada zvedavo otvorila a nemohla uveriť tomu čo vidí.
Pred ňou stála Soňa, ale nebyť jej charakteristického úsmevu, Ada by ju ani nespoznala.
Soňa vyzerala akoby na sebe mala školskú uniformu, aspoň tak Adi pripadala. Čierna sukňa, biele tričko. Vlasy začesané dozadu, skoro žiaden make-up. A čerešničkou na torte boli veľké okuliare. Veď ona okuliare nepotrebuje! pomyslela si Ada a ďalej študovala kamarátku.
„Ahoj Adriana, dobrý deň pani Kovácsová!“ pozdravila Soňa a obdarila Adinu mamu žiarivým úsmevom.
„Čau“ odzdravila ju Ada.
„Adka, doniesla som ti ten slovensko-talianský slovník, ako si chcela!“ začala Soňa a vytiahla z tašky prevesenej cez plece obrovskú fialovú knihu a podávala ju Adi. Tá si ju bez slova zobrala.
„Som si spomenula, ako veľmi si sa chcela učiť po taliansky a tak vidíš, môžeme sa učievať spolu! Ak ťa teda bude tvoja mamka púšťať von, samozrejme,“ pokračovala ďalej Soňa, tajne dúfajúc, že Ada sa pridá k divadielku. Zdalo sa, že konečne pochopila.
„Ahá, jasné, taliančina. Bože, Soni ti si si spomenula!“ vyhŕkla Ada a pozrela na slovník skoro zaľúbeným pohľadom.
Adina mama bez slova sledovala obe dievčatá. Ada sa k nej otočila.
„Mami, toto je Soňa, vieš, hovorila som ti o nej!“ povedala.
„Teší ma, že ťa spoznávam, Soňa,“ povedala pani Kovácsová a Ada si všimla, aká je jej matka šokovaná. Asi čakala nejakú potetovanú satanistku, pomyslela si Ada.
„Poď ďalej, veď nebudeme tu stáť na chodbe,“ pozvala mama Soňu dnu.
Tá sa usmiala a vyzula si čižmy.
„Ty si neni normálna!“ vyhŕkla Ada, akonáhle sa za oboma dievčatami zatvorili dvere detskej izby. „Dobrý deň, pani Kovácsová, prišla som sa vám pchať do zadku!“ parodovala Soňu Ada a smiala sa pritom.
Soňa sa zatvárila spokojne.
„Čo by si nechcela, podľa mňa to zabralo! Slušnejšiu kamarátku pre svoju dcéru vybrať nemôže, no nie?“ povedala. Potom sa chvíľu venovala skúmaniu Adinej izby. „Máš to tu v pohode, len by to chcelo nejaké plagáty, alebo čo,“ skonštatovala. Ada súhlasne prikývla hlavou.
„Máš pravdu, ale otec by zinfarktoval, keby som niečo lepila po stenách!“ povedala.. „Ale čo tam po plagátoch, ty mi radšej povedz o tom týpkovi, ktorého si stretla.“
Soňa sa zasnene usmiala.
„To bol takýýýý jebač, až to ani možné neni!“ povedala, no Adi tento opis očividne nestačil na to, aby si ho dokázala predstaviť, a tak Soňa pokračovala.
„Blonďák, ale nie peroxidový, proste úpne natural, chápeš. Modré oči, také tie neónky, vieš, tie ktoré ťa úplne zröntgenujú,“ rozplývala sa a Ada hltala každé jej slovo.
„A bol vysoký, mal super telo...teda určite mal, bolo to vidno aj keď bol oblečený! A ten úsmev, bože, keby si to videla! Áaaah.“
Ada sa zasmiala. „Ty si cvok. A ako dlho si s ním kecala?“ opýtala sa.
„Minútu?“ vyrátala si Soňa.
Ada sa rozosmiala. „To myslíš, vážne?“
„Samozrejme, ale bolo to najdlhších 60 sekúnd aké som kedy zažila!“ vyhlásila Soňa a stískala pritom adinho plyšového macka.
Ada sa ešte stále chichúňala. „Poznám ťa len chvíľu a stále ma prekvapuješ niečím novým!“ povedala. „Som zvedavá, ako dlho ti táto láska na prvý pohľad vydrží!“
„Pravdupovediac, aj ja. Toto sa mi totiž nikdy nestalo!“ úplne vážne povedala Soňa a Adu to docela zaujalo.
„To vážne? Myslela som si, že pri tvojej povahe je na bežnom poriadku takto zblbnúť z niekoho s kým si prehodila pol vety...“a vletel jej plyšák do tváre skôr, než stihla dopovedať.
„Ty si tela!“
„Akoby ty nie!“ bránila sa Ada, no to už na ňu Soňa útočila vankúšom.
Začala sa vankúšová vojna.
Plyšový macko a Soňa proti Adi. Ada práve vyhrávala, keď sa ozval z chodby hlas pani Kovácsovej.
„Dievčatá! Poďte si dať niečo pod zub!“
Ada prevrátila oči. „Toto robí vždy, keď dojde návšteva, tvári sa ako vzorná mater,“ povedala a odhodila na zem svoj vankúš s krycím menom SS 20.
Soňa nasledovala Adu do chodby a odtiaľ prešli do priestrannej kuchyne.
Ada si všimla vkusné misky s ovocím poukladané na linke a na jedálenskom stole. Všetko žiarilo čistotou a Soňa si to porovnávala so svojim domovom. U nich nikdy nevládol poriadok, mama mala málo času na upratovanie, otec s nimi už nejakú dobu nebýval a Soňa bola príliš lenivá. Ovocie nakupovali len v nevýhnutných prípadoch, zato polotovary a dlhotrvácne výrobky mali na každej poličke.
„Máte to tu veľmi pekné,“ pochválila Soňa kuchyňu.
Pani Kovácsová sa rozžiarila. „Naozaj? No snažím sa o to, aby tu bol vždy poriadok, veď človek nikdy nevie, kedy dojde nejaká návšteva, že?“
Soňa sa na ňu usmiala.
Adina mama ich usadila k stolu a priniesla im fľašku kofoly, čipsy a linecké koláčiky. Potom ich nechala osamote.
„Tvoja matka sa nezdá byť taká zlá,“ usúdila Soňa.
Ada jej neodpovedala hneď, pretože mala v ústach napchané dva koláčiky naraz.
„To myslíš naozaj? Je šialená, len počkaj keď ju spoznáš!“ povedala jej na to Ada a spláchla koláčiky kofolou.
„Inak, tuším, že si sa jej zapáčila. Neviem to isto, pretože takto u nás ešte nikto nebol, ale vzhľadom na to, že ťa neposlala dočerta už pri dverách...“ pokračovala.
Soňa sa na ňu zazubila. „Ja to s ľuďmi viem.... teda so všetkými, okrem mojej vlastnej rodiny...“
O pol siedmej Soňa usúdila, že by mala ísť domov.
„Neostaneš ešte?“ prehovárala ju Ada.
Soňa pokrútila hlavou. „Nie, na dnešok stačilo, tvoja matka si ma ešte užije, neboj!“ povedala, obúvajúc si čižmy.
„Dovidenia, pani Kovácsová!“ zakričala smerom k obývačke.
„Ahoj, Soňa!“ ozvalo sa odtiaľ cez šum televízie.
Soňa vyšla na chodbu a privolala výťah. Ten sa pomaly pohol odniekiaľ z dolného poschodia.
„Nabudúce dojdeš ty robiť dobré meno mne, okej? Aby to bolo vyrovnané,“ povedala Adi.
Ada súhlasne prikývla hlavou. „Jak rozkážeš. Tak sa maj, nabudúce keď sa uvidíme, vymyslíme niečo s tým tvojim Orlandom blonďavým, jasné?“
Soňa sa zasmiala. „Jasné, chce to nejaký plán. Maj sa,“ povedala a vošla do výťahu.
Soňa bola s priebehom tohto dňa vrcholne spokojná, ale cítila v sebe narastajúcu nervozitu z nasledujúceho dňa, večera s Evou a Ingrid sa blížila.
Nech to dopadne akokoľvek, prežijem... hádam.
Vystúpila z výťahu a bránou vyšla oproti chladnému večernému vzduchu.
To je kosa, pomyslela si a vydala sa smerom k domovu. Cestou rozmýšľala, aký dojem asi urobila na pani Kovácsovú. V tých okuliaroch som teda musela vyzerať. Tie teraz mala skryté vo vrecku, lebo jej momentálne neboli na nič. Stavím sa, že som v nich vyzerala inteligentne... možno ich začnem nosiť aj do školy...
To Be Continued
Komentáre
no
Chcela by som ešte tam napchať nejakú komplikovanú záplietku, ale normálne, že na to nemám energiu, ponamáhať mozgové závity:D
Ale hádam sa raz podarí, teda....
Chcela som sa opýtať, že koľko dielov by bolo ešte dobré napísať.... viete, keď vymyslím tú záplietku, tak potom aby som si to vedela nejako rozvrhnúť.
Zatiaľ sa tam tuším riešia len tri veci... teda:
1. Sonin otec a jeho odchod
2. Soňa a ten teepek ktorého si v minulom diele všimla
a 3. Aďa...teda jej doposiaľ izolovaná existencia.
Treba mi cikať, takže končím tento zbytočný komentár k vlastnému článku. Ajtak, keby som sa moc rozpísala, tak to by vyzeralo, že sa mám príliš rada hehe...
jou:D
saske
a to uz mam nejaky diel aj v zalohe... ts, ale pokial nikto necita tak to sem nebudem davat...
juuuj
mati
ja zatial napisem cely roman, kym budem mat aspon tri komentare od cudzich, ze jo:)
kliiidek
:)
mati
:-)