Pondelkové rána patria medzi najnepríjemnejšie zo všetkých. Človek spí a sníva o uplynulom víkende. To práve robila Soňa, lenivo rozvalená na svojej lavici, absolútne nevnímajúc učiteľa matematiky.

„Soňa, vidím, že ako zvyčajne sa sústreďuješ na môj výklad, tak nám poď k tabuli vypočítať príklad 2.4/a. No švihom,“ ozval sa hlas učiteľa, ktorý Soňu kruto navrátil do reality.

Lenivo vstala a odšuchtala sa k tabuli…

 

  Škola bola pre Soňu vždy najväčším utrpením. Pondelky ju doslova ničili, takže bola docela rada, keď odzvonilo na koniec siedmej hodiny a ona mohla konečne vypadnúť domov.

Školu som prežila, ešte prežiť Evičku a Ingridku, pomyslela si trpko, keď vychádzala zo školy. Studený vietor jej okamžite vohnal slzy do očí a štípal ju na odhalenej tvári.

Bojujúc o každý centimeter, dostala sa napokon na zastávku. Z vrecka vytiahla mobil a skrehnutými prstami sa snažila napísať esemesku Adi:

AHOJ. POCUJ, CELY DEN ROZMYSLAM NAD TYM, AKO SA MAM TVARIT PRED E. A I. . MAM BYT DOBRE DIEVCA, ALEBO NORMALNA? ALEBO MAM ROBIT ZLOTU? VOBEC SA NEVIEM ROZHODNUT...

Kým došla na zastávku jej električka, Ada už stihla odpísať:

NEBLBNI, BUD V POHODE, NEMUSIS VSETKO TAK STRASNE PLANOVAT, NO NIE?? A VECER SA OZVI AKO TO DOPADLO. CAU

Soňa čakala nejakú dlhú a konkrétnu odpoveď. Tá, ktorú dostala, ju vôbec neuspokojila.

Paráda, načo som jej vôbec písala, že jo..., myslela si, ale pritom ajtak dala na Adinu radu a skúsila na to už nemyslieť a neplánovať si na večer nijaký bojový plán.

  Nastúpila do električky a pustila si MP3 s crust-om. Normálny človek by po dni strávenom v škole pravdepodobne uprednostil niečo menej nervydrásajúce, ale Soňa si zvykla udržovať sa stále v obkolesení hluku v akejkoľvek forme, takže jej crust nerobil problém.

  Nechcela si to priznať, ale na večer sa docela tešila. Vyžívala sa v predstavách Evy a Ingid, ajkeď jej otec o ich vzhľade nikdy nič nepovedal. Týmto fantazírovaním zabíjala nudnú cestu domov.

Čo si oblečiem? zamýšľala sa nad ďalšou otázkou, ktorá ju ťažila. Ako skoro každé dievča, aj ona si v hlave kombinovala celý svoj šatník a snažila sa vybrať takú kombináciu, aby vyzerala čo najlepšie. Budem žiariť, rozhodla sa.

  Doma vyhádzala na posteľ všetky kusy oblečenia, do rádia hodila CD Specials a vyberala veci , ktoré boli ako-tak čisté a na večer použiteľné.

Už žiadna mníška zomňa nebude, hovorila si Soňa, odhadzujúc oblečenie z predchádzajúceho dňa do kúta izby.

Ale nemôžem to ani prehnať, aby sa zamňa otec nehanbil...odhodila minisukňu s flitrami.

Nebola si istá, či sa od nej očakáva, že bude oblečená slávnostne, alebo by stačilo bežné oblečenie.  Nerozhodne preberala kopu pred sebou.  Rifle sa nehodia. Obyčajné tričko tiež nie.... Skúsim šaty? Začínala mať toho už plné zuby.

Zrak jej vtedy padol na čiernu zhužvanú látku na kraji postele. Oči jej zažiarili. To je ono, povedala si. Vzala čirnu neidentifikovateľnú guču a rozbehla sa hľadať žehličku....

 

 

  Soňa stála pred zrkadlom a sústredene skúmala svoj odraz v ňom. Oblečené mala čierne minišaty, ktoré si nechala z jednej akcie, ktorú robili v lete s kamoškami pre Greenpeace. Zdali sa byť úplne obyčajné, ale keď sa Soňa otočila, bolo vidieť biely odtlačok ruky na zadku a pri ňom nápis NIE SOM GENETICKY MODIFIKOVANÁ. V lete tak chodili po meste a rozdávali letáky. U pánov vzbudili šaty väčší záujem ako letáky a tí trápnejší sa dokonca snažili dievčatá plieskať po zadkoch na tom mieste, kde bola vytlačená biela ruka.

Soňa sa pri spomienke na leto usmiala. Vtedy bývala ešte v otcovom dome. Mala kopu kamarátov hneď na druhej strane ulice a hlavne nemusela absolvovať nijaké otravné večere s pofidérnymi rakúskymi ženami a ich dcérami...

Ale každopádne vyzerám dobre, pomyslela si Soňa, keď sa vrátila myšlienkami do reality. Oči si namaľovala na čierno a blond vlasy rozstrapatila tak, aby odstávali do každej strany. Teraz si trénovala priateľský úsmev a cítila sa pritom ako idiot. Čo to robím? Pýtala sa sama seba a odpoveď neprichádzala. Vôbec nevedela, aký chce urobiť dojem na návštevu. Celá bola nejaká zmätená.

Neostávalo jej veľa času na úvahy, pretože sa spoza dverí spálne vynorila Sonina mama.

Dokelu, asi aj ona chce zapôsobiť! Pomyslela si Soňa, keď ju uvidela. Jej mama bývala roztržitá a večne neupravená, ale teraz vyzerala ako pravá dáma. Čierne vlasy si vyžehlila a teraz jej jemne lemovali tvár, ktorú mala jemne nalíčenú tak, aby ako celok pekne ladila so zeleným kostýmom.

„Mami, vyzeráš super,“ pochválila ju Soňa, snažiac sa ju uistiť, pretože jej mama sa tvárila neisto. Teraz sa však usmiala.

„Ďakujem,“ povedala. „Ale teraz už by sme mali ísť, aby sme nemeškali!“ vyhlásila mama.

  Obe sa obuli a vyrazili.

 

  Cesta k otcovmu bytu trvala asi štvrť hodinu. Otec ich už nadšene vyzeral z okna.

„Vitajte!“ pozdravil ich a gestom ich pozval dnu do  chodby.

Tam stála Eva.

Soňa si ju s neskrývaným záujmom premerala od vrchu nadol, od dola nahor a ešte raz to zopakovala, len aby Evu znervóznila. Tá si to však buď nevšimla, alebo to na sebe nedala vidieť.

Nepáči sa mi, bolo prvé, čo Soňu napadlo pri pohľade na ňu. Bola to chudá, asi štyridsaťročná pestovaná žena s výrazným nosom a jasnými modrými očami. Vlasy odfarbené na červeno jej ladili s dlhými červenými šatami a mala ich upravené do drdolu. Nad tenkými perami mala jemné znamienko. Z celej jej osoby vyžarovalo niečo zvláštne, chladné. Alebo mi len šibe, pomyslela si Soňa. Hej, to skôr.

Eva konečne dala na sebe vedieť, že registruje Sonin pohľad a žiarivo sa usmiala. Soňa si všimla, že má vybielené zuby. Mohla by robiť reklamu na prací prášok. Alebo zubnú pastu...

„Dobrý večer, som rada, že vás poznávam,“ podávala ruku soninej mame. „Richard mi o vás veľa rozprával!“

„Naozaj?“ zareagovala sonina mama. „Aj ja som veľa počula o vás,“ pokračovala a Soni neušiel trpký tón jej hlasu.

 

Očividne ho zaregistroval aj sonin otec ( rozumej Richard ) a rýchlo ich popohnal: “No poďte, jedlo vychladne, čo tu stojíme na chodbe.”

Všetci sa presunuli do priestrannej jedálne.

Na širokom stole bolo prestreté pre 5 osôb. Za jedným tanierom sedelo dievča. Soni sa zdvihla hladina adrenalínu v krvi, akonáhle ho uvidela. Tak s touto teda kamarátka nebudem. Dievča malo dlhé hnedné vlasy, modré oči a ten najpovýšeneckejší pohľad, aký kedy Soňa videla. Tvár malo krásnu, bez jedinej chybičky a znamienko, ktoré očividne zdedilo po matke, bolo presne na tom istom mieste. Vyzerajú ako dva klony, pomyslela si Soňa. Znamienkaté klony.

„Toto je Ingridka,“ zbytočne otec dievča predstavil Soni. Tá mu na pozdrav kývla hlavou. Dievča neodzdravilo vôbec.

„No usaďte sa,“ vyzval všetkých Richard.

Soňa pomaly prešla na opačný koniec stola tak, aby bola čo najďalej od Slečny Dokonalej.  Nevedela čo ju hnevá viac, či vzhľad ktorý neočakávala a skezená ilúzia škaredého káčatka, alebo celkový prístup Ingrid k jej osobe. Ja som tá čo ňou pohŕda, tak nech si to uvedomí, zlostila sa Soňa. Hneď na to si však uvedomila, ako detinsky rozmýšľa...

  Večera sa pomaly rozbiehala. Ako prvý chod bola slepačia polievka. Určite z bujónu, skonštatovala Soňa, no nabrala si až po okraj taniera. Všimla si, že Ingrid si dala z polievky sotva dve lyžičky. Jasné, anorektička. Má nejaký komplex menejcennosti, tak sa to snaží aspoň vychrtlým telom nejako vykompenzovať.

  Dospelí sa pri jedení nenútene rozprávali, no Soňa vycítila isté napätie medzi Evou a jej mamou. Soňa sa na ich rozhovor nesústredila, zachytávala len časti.

„...pochádzame zo Slovenska, ale už niekoľko rokov bývame v Rakúsku a nevieme si to tam vynachváliť, že Ingridka?“ alebo „... na Slovensku by nemalo také talentované dievča ako Ingrid budúcnosť. Viete, ona je akvabela!“ potom „Ingrid varila túto polievku. Nie je úžasná?“

Soni to liezlo na nervy. Tá ženská je z tej svojej Ingridky úplne posraná, soptila v duchu. Každé slovo ju iritovalo a mala čo robiť, aby nevstala a nenapchala naberačku od úžasnej Ingridkynej polievky Eve až do krku.

Vstala.

„Kde je tu vécko?“ opýtala sa.

„Prvé dvere vpravo na chodbe,“ odpovedal otec a Soňa aspoň na chvíľku mohla zmiznúť z miestonsti.

Prvé dvere? To bude toto... ale.... čo keby som sa pozrela na Ingridinu izbu? napadlo jej a namiesto toalety otvorila iné dvere. Obývačka...tak skúsim iné. Ďalšie dvere boli od spálne a až tie posledné viedli do miestnosti, ktorú Soňa hľadala.

Opatrne vošla. Ocitla sa v dokonale upratanej izbe, ktorá posôbila na Soňu sterilne.

Bola vymaľovaná na bledomodro a všetok nábytok bol biely.

Čo tu hľadám? Asi nejaké bičíky a putá, aby som zvrátila predstavu Ingridinej dokonalosti, pomyslela si trpko a rozhliadala sa po izbe.

Podišla k veľkej skrini a opatrne ju otvorila. Na policiach boli úhľadne poskladané svetre, tričká a nohavice. Na nižších poličkách spodné prádlo a ponožky. Soňa zavrela skriňu a prešla k stolu, ktorý bol pri okne. Na ňom bolo na kôpke pár papierov, kalkulačka a drobný mobil. Ten Soňu zaujal. Chvíľku sa snažila potlačiť zvedavosť, ale nakoniec ho chztila do ruky a vyhľadala si v ňom odoslané správy.

Posledných 5 správ bolo zaslaných nejakej Eme. Soňa otvorila tú najstaršiu.

CAU.DNES NEMOZEM IST S TEBOU VON, MA K NAM DOJST DCERA TOHO KOKOTA KTORY ZBALIL MAMKU.

Soňa v hneve prižmúrila oči. Čúza hlúpa, čo má čo nadávať na môjho otca! To jej matka si namotala mojho tatka!

Otvorila nasledujúcu esemesku bez toho, aby si prečítala, čo jej kamarátka Ema odpísala.

MAS PRAVDU, URCITE BUDE VYZERAT AKO SEDLANA, KED STALE TRCI TU NA NEJAKEJ UBOHEJ STREDNEJ. VRAJ JE SIALENA, STALE SU S NOU PROBLEMY. TO MI MAMA VRAVELA. TO MA ASI PO OTCOVI, HA HA.

Sedlaňa? Píše, akoby som bývala niekde na ruskom vidieku, preboha. To dievča nemá páru o realite! Stavím sa, že kvôli chorobe slepačieho mozgu ju musia od rána do večera napchávať nejakými sedatívami, inak by také bludy netrepala! To, že niekto býva vo vedľajšom štáte neznamená, že sa teraz musí tváriť ako nadradená rasa..., zúrila Soňa a ani si neuvedomovala, ako drví rukou nevinný mobil.

Zrazu za sebou počula šuchot. Rýchlo sa otočila a uvidela Ingrid, na ktorej tvár sa prv objavilo prekvapenie a potom zlosť.

Ejha, pomyslela si Soňa.