“Móre, vstávaj, žiješ?” hovorila Soňa Adi a ďobala do nej ukazovákom.
“Raz dobre ti je, raz zle…” trošku odveci zahlásila Aďa a posadila sa na starý gauč.
“Čo?,” nechápala Soňa. “Hovor v mojej rodnej reči, moja.”
“Ále, len že nevím jak mi je, to je všetko,” povedala Aďa.
“Bože, no to aby som ťa nejako prebrala k životu! Teraz si somnou, kapriť sa teda nebude! Vstávaj, rozcvička, šecko…..” rozkázala Soňa a čakala na Aďu, ktorá nevyzerala, že by sa jej chcelo hýbať. “Nó, pohýb,” súrila ju.
“Šak vstávam, Soňa….
“Ale si rýchla ako leňochod po mŕtvici!”
Aďa pomaly vstala. “Nó a čo teraz?” spýtala sa.
Soňa sa zamyslene poobzerala po izbe. Hm, čo by sa tu dalo robiť, aby sa tie skapaciny prebrali?
Prešla izbu a vybrala sa hľadať kuchyňu. Mala takú zásadu, že keď je nuda, chce to buď veľký oheň, alebo jedlo. Jedlo jej prišlo ako tá bezpečnejšia možnosť.
“Hmmm… morčacia šunka… NIE. Klobása s niečím zeleným na povrchu… vôbec NIE. Tlačenka?! To čo je toto za domácnosť?” nestačila sa Soňa diviť pri pohľade do preplnenej chladničky.
Sama bola zástancom menej kalorických a menej mäsitých jedál, tak sa rozhodla pohľadať ingrediencie na jej vlastné jedlo, ktoré plánovala ukuchtiť.
“Musím nájsť múku,” ovedala si a začala sa prehrabávať v zelených šuflíčkoch. Našla všetko možné, od 50 druhov cereálií, cez stare rozpadávajúce sa knihy o varení, až po zásobáreň ploskačiek rumu. Jednu vybrala a otvorila si ju. “Snáď nebude pani domácej chýbať,” pomyslela si Soňa a prehrabávala sa ďalej, tentoraz prešla k vysokej tmavozelenej špajzi, ktorá mala presne takú odpudivú farbu ako šuflíky a poťah stoličiek pri jedálenskom stole.
Tam našla konečne čo hľadala – múku. “Dokelu, ale jakú potrebujem? Hladká špeciál… polohrubá… zlatý klas… no neva, bereme šecky!” a povyberala kilové balenia múky z políc. “Ľudí je veľa, takže šecko spotrebujeme…”
Z chladničky vybrala celú krabičku vajec a mlieko. Po chvíľke hľadania našla aj soľ a korenie.
Všetko potrebné si rozložila na doposiaľ dokonale čistú kuchynskú linku. Zo stola vzala veľkú misu s ovocím a ovocie z nej vysypala do drezu, lebo nevedela kam inam by ho mohla dať. “Ajtak, kto potrebuje umývadlo…?”
Vajcia, múku a soľ nahádzala do misy a zúrivo ich začala miešať obrovskou varechou, ktorá bola pôvodne zavesená na stene ako “dekorácia symbolizujúca teplo domova” (tak Soňa nazývala veci ktoré sa nachádzali u jej babky, ako napríklad modrianska keramika povešaná po stenách…)
Soňa sa pri varení asi nechala trošku uniesť, pretože hluk ktorý robila prinútil dokonca aj Aďu vstať, prestať slintať v driemotách a prísť sa pozrieť na Soninu robotu.
“Soňa? Čo… čo robíš?” spýtala sa a márne zaostrovala na Sonin výtvor.
“To bude jedlo,” hrdo vyhlásila Soňa.
“A si si istá?” uchechtla sa Aďa a sadla si na stoličku, lebo sa jej všetko točilo.
“Počuj Mníška, človek ti dá poldecák a hneď si nejaká drzá, nezdá sa ti?” naoko nahnevane jej povedala Soňa a naďalej sa venovala “vareniu”.
Hustú zmes riedila s mliekom… ako ho tam liala, zozadu sa k nej potichučky prikradla Aďa, s hrsťou múky, ktorú vzala z vrecúška ležiaceho na stole. Dlaň si priložila k ústam a silno fúkla. Soňa sa tak mykla, že vyliala do misky o pol litra mlieka viac ako mala v plane a celá červená a s vlasmi od múky sa pomaly otočila k Adi. Tá sa na nej smiala z plného hrdla. “Takže vojnu?” spýtala sa Soňa a skôr než Aďa stihla zareagovať, chytila Soňa lepkavú zmes z misky a plnú hrsť hodila na Adine tričko. “Fúúúj!” zvrieskla Aďa, no Soňa sa len smiala. “To máš za to, moja, hehe,” povedala,”poď mi radšej pomôcť variť!”
Aďa sa k vareniu ochotne pridala.
Zmes liali na panvice a robili nieoč ako centimeter hrubé slané palacinky.
“Dá sa to otočiť ako palacinka?” spýtala sa Aďa.
“Jasné! Môžme si dať súťaž, komu sa podarí pretočiť ju, hm?” navrhla Soňa.
Obe chytili do oboch rúk rúčky panvíc.
Aďa švihla panvicou neprimeranou silou a obe dievčatá len sledovali, ako mieri slaná palacinka k stropu… a ako tam ostala prilepená.
“Doriti,” zanadávala si pre seba Aďa.
“No doriti,” pridala sa Soňa. “Víš čo? Dáme inú súťaž. Ktorá palacinka skôr odpadne zo stropu!”
Aďa sa zamračila. “Ale veď je tam len jedna!” povedala, no len čo to vyslovila, Soňa už vyhodila k stropu aj druhu palacinku.
“Dokelu! Tá moja nelepí!!!” hnevala sa.
“Možno mám lepivo nadanejšie palacinky!” smiala sa Aďa.
“Neverím!”
“Uver!”
“Dokáž.”
“Okej,” povedala Aďa a naliala zmes na ďalšiu palacinku na panvicu a po chvíli ju vyhodila. Krásne sa nalepila na strop, hneď vedľa tej prvej.
“Neni možné,” komentovala Soňa a zlostne sa snažila o to, aby sa aj niektorá z jej palaciniek nalepili na strop… až pokým…
“JEŽIŠIKRISTE!” zreval chalan stojaci vo dverách, keď uvidel spúšť v kuchyni. Všade bola múka, linka bola obliata mliekom, zo stropu viseli nejaké čudné veci pripomínajúce omelety a v strede toho všetkého stáli Soňa a Aďa, celé ufúľané.
“Domáci?” spýtala sa s nevinným výrazom Soňa.
Domáci jej na to odpovedal zúrivým zavrčaním…
-------------------
“Vypadnite vy kravy debilné!!!” kričal tmavovlasý zúrivec domáci na Aďu a Soňu, ktoré sa so smiechom rozbehli dolu schodmi.
“Sme neni normálne, si si toho vedomá?” spýtala sa Aďa, preskakujúc dva schodíky.
Soňa sa tak smiala, že chvíľu ani odpovedať nemohla.
“Nevedia, ako vyzerá zábava… by mali byť radi, sme im tam nechali kopu narobeného jedla…” povedala napokon.
“Plus ten prídavok na strope,” doplnila ju Aďa a chytila ďalší záchvat smiechu.
Vyšli na ulicu.
“Hodím ťa domov?” spýtala sa Soňa Adi.
“No, bolo by to od teba mile… keď už sa pre nás žúr skončil…”
“Ále, hento bol strašný kapor. Preto som aj varila. Kde to bývaš?”
“Nie ďaleko, hentým smerom”, vravela Aďa ukazujúc doprava.
“Cítiš sa dosť triezva na to, aby si šla domov?” opýtala sa Soňa a v jej hlase bolo počuť niečo ako starosti. Aďa to postrehla.
“V pohode, to kuchtenie ma dokonale prebralo,” povedala Aďa a usmiala sa na Soňu.
“Chcela som ti poďakovať…”
Soňa prekvapene zdvihla obočie. “A za čo?” nechápala.
Aďa si zakusla do pery. “No, mňa ľudia veľmi nevolajú von…a vlastne ani nikam nechodím. Toto bola premňa zmena, že som… bola s niekým…teda s tebou… chápeš??”
Soňa prikývla. “Nechápem, ako je to všetko možné. Ty sa tváriš ako slušné dievčatko, ale ver tomu, že ja cvoka spoznám,” povedala a žmurkla na Aďu.
“Beriem to ako kompliment!” rozosmiala sa Aďa a obe vykročili prázdnou ulicou….
To Be Cont…amined, hehe
Komentáre
I AM BACK
a mama prave robi lievance, tak to asi preto ten napad s hentym:D
a chtiac-nechtiac som urobila zo soni a adi kamaratky, som teda sama zvedava jak to bude pokracovat, lebo som pozabudala vsetko co som mala naymyslane, hehe...
vis co?
teda dufam, ze ja nejsom na tom az tak zle ako ta mniska, ale atmoska, sutaze a obhadzovanie sa mukou mi nas dve svegry tak trosku pripomenulo.
kike nine
niekedy mozme dat zur pri sporaku, co ty na to???
a kto chce, nech sa prida!!
:)
zolimu
a sak aj teba vezmeme, ale prv nam musis poslat fotku v spodnom pradle aby sme vedeli posudit tvoje kvality. to vis, palacinka-rebel-zur bude v plavkach :D
konečne choco:D
saske
choco
saske