„Vieš, ono je to na nič. Fotrovcov mám rozvedených a teraz otec zadelil, že ide preč dakam, za frajerkou. Nikdy nezačni mať niekoho príliš rada, lebo ti odíde do Rakúska,“ vysvetlovala Soňa Adi...
Išli cez ulice hlavného mesta, bol príjemný teplý podvečer a jemne pofukovalo.
Dievčatá mali namierené k Soninmu známemu, ktorý mal na dnešný večer voľný byt.
Aďa bola zvedavá čo ju čaká, lebo ešte nikdy nikde nebola, okrem rodinných akcií a osláv, školských nazvime-to-diskoték a podobných nemastných-neslaných triezvych „ekšns“. Cítila sa pri Soni divne, lebo ona brala žúrovanie ako absolútnu samosrejmosť.
„Hm, koľko tam bude ľudí?“ spýtala sa Soni, keď už bolo pridlho ticho.
„A čo já vím? Jak to ja mám vedieť? Ale vraj nie viac ako desať, toto bude uzavretá spoločnosť, cica,“ veselo štebotala Soňa. Očividne už dávno nemyslela na to, že mala mať zaracha.
Adi sa páčilo, aká bola blondínka bezstarostná. Taktiež ju fascinovalo, že Soňa má odvahu navliecť sa do HOCIČOHO. Keby aj pobehovala v gigantickej konzerve od stravy pre mačence, ajtak by to malo brutálny štýl – pomyslela si.
„No a kedy tam už budeme?“ spýtala sa.
„Už, už. Vyčkaj sekundu. Tu zabočime a v baráku číslo trinásť...“ no vtom prestala rozprávať. Zastala na mieste s veľmi zvláštnym výrazom.
"Čo je?" spýtala Aďa prekvapene.
"Dúfam, že si si zapamätala ešpézetku toho vtáka čo práve letel nadomnou," povedala pomaly Soňa.
Adi chvíľu trvalo, kým pochopila o čom Soňa hovorí.
"Ten vták ťa...ehm, oné?" spýtala sa napokon premáhajúc smiech.
"HEJ. Zamordujem ho, ak ho este raz stretnem. Ja som si ho zapamätala, úplne vážne. Ten zobák spoznám vždy!" drmolila Soňa.
To už sa Aďa smiala. "Ty si šialenec," zahlásila, podávajúc Soni kapesník. Tá si znechutene utrela rukáv bundičky.
"Nesmej, nerieš, nič si nevidela, nič sa neudialo," ukončila debatu Soňa a obe pokračovali v ceste.
Čo už, niekto má proste smolu. A niekto má ešte nejaké nedoriešené účty s jedným drozdom...
--------------------------------------
Stáli pred miliardou zvončekov. Aspoň tak sa babám zdalo.
„Jak sa volá ten tvoj kamoš?“ pýtala sa Aďa Soni.
Soňa sa zatvárila bezradne. „Netuším. Skúsim mu brnknúť na mobil,“ povedala a začala sa hrabať v kabelke. Našla svoju ružovú Nokiu miniatúrnzch rozmerov a nechtom vyťukávala číslo. Aďa aj na diaľku počula ako sa ozvalo v soninom mobile znudené „Nó?“
„Móre, sme tu, ideš po nás?“ bez pozdravu povedala Soňa.
„Vôbec nie,“ počula Aďa a potom ticho. Za to Sonina tvár začínala červenieť.
„To akože čo malo byť?! Debil jeden debilný! Ja mu dám vôbec nie, zavraždím ho, kutáčom po hlave dostane, jeblinkot sprostý...“ nadávala Soňa, keď sa zrazu otvorili vchodové dvere pri ktorých stáli a objavila sa v nich strapatá ryšavá hlava asi 7-ročného chlapca.
„Tetá?“ obrátil sa na Soňu. „Tetá, plečo tak škaledo hovolíte?“ šušlal cez povypadávané zuby.
Soňa sa zohla k chlapcovi.
„Ahoj chlapček. Pustíš tetu dnu?“ spýtala sa medovým hláskom.
Chlapec zakrútil hlavou, až mu skoro spadli z nosa okuliare.
„Nemóšem. Mamička hovolila, že nemám cudzích ľudí púšťať do blánky. Vieš, môžu dójť zlodejovia! A zobelu mi všetky hlačky! To mamička povedala,“ mlel maličký.
No Soni to už bolo jedno, pretlačila sa popri chlapčekovi dnu a ťahala za sebou aj Aďu.
„Uhm, jasné. Vyzerám jak zlodej?! A VYZERÁM AKO TETA?!“ boli posledné slová ktoré boli adresované chlapcovi. Ten ostal stáť v otvorených dverách. Za pár sekúnd pokrčil plecami a vybehol na ulicu hrať sa...
„Si neskutočne milá k deťom,“ poznamenala Aďa, keď fučiac bežali hore po schodoch.
„Deti sú pliaga,“ zahlásila Soňa. „Uf, skapem z tých schodov!“
„A na koľkatom poschodí to je?“ spýtala sa Aďa.
„Máš jedno, ideme za sluchom!“
Aďa nechápala... vtom začula nerozlíšiteľné zvuky, ktoré pomaly prechádzali v slová... počula hudbu a pomerne zúfalý spev.
I’m an animal
I’m a sexual pervert, an animal
A living abortion
I’m an animal, nobody’s hero
An animal, I’m your next door neighbour
Everybody hates me
Why am I so ugly?
I’m a sexual pervert, an animal
A living abortion
I’m an animal, nobody’s hero
An animal, I’m your next door neighbour
Everybody hates me
Why am I so ugly?
„Jo, to bude ono!“ zahlásila Soňa, keď zastali pred dverami spoza ktorých prichádzal spev.
„Dúfam, že to tak zle znie iba tu vonku,“ povedala Aďa.
„Nedúfaj, moja,“ zasmiala sa Soňa a zaklopala na dvere....
To Be Continued
Komentáre
ludom
len matka dosla z rodicka, tak PREVENTIVNE je namna nasrata.
takze sa k dalsej (akcnej) casti dostanem asi v sobotu alebo patek vecer:)
no co, paci? ak su tam zase nejake nejasnosti alebo absurdnosti, kludne mi to pripomente:)
choco
saske
uaaaau