Choc

Viem že toto nemá zmysel, nikdy nepochopíš moje slová. Ignoruješ moje názory, ignoruješ moje životné postoje. Ak s tebou nesúhlasím, proste ma zrušíš. Je mi to ľúto, tak strašne ľuto. Ale ešte viac mi je ľuto teba. Myslíš si, aký si dokonalý, že si Boh. Kedy si uvedomíš, že mňa to ničí?! Kedy si priznáš chybu? Nikdy. Ja viem… pretože ty si bezchybný, že?! Nadľudia ako ty chyby nerobia, to je len pre takých chudákov ako som ja, že?! Keď poviem čo si myslím, je to pre teba bezvýznamné…keď spravím niečo bez tvojho súhlasu, myslíš si, že mám komplexy ktoré potrebujem riešiť rebelovaním. Kedy konečne pochopíš, že niesom tvoj klon, že to by som si radšej žily podrezala? Moj životný cieľ je nebyť ako ty! Tvojím ideálom je dokonalosť. Preto ti je zle keď sa namňa pozrieš. Od dokonalosti mám ďaleko, ale to nieje moja chyba. A ak je dokonalosťou to, čo prezentuješ ty, tak ďakujem-neprosím. Chcem byť sama sebou, ty cheš aby som bola niekým iným. Preto tá vojna? Kto sa vzdá skôr? Obom nám dochádzajú sily, je to len otázka času. Ty máš všetko, peniaze, moc, autoritu….ale čo ja? Ja nemám nič! Ja to raz vzdám, potom si budeš môcť zatlieskať, dosiahneš čo chceš, zničíš ma. Pretože to už nebudem ja, ale niekto iný. Umelý človek s vygumovaným mozgom, kývacia hlava, nikto. Budeš šťastný, konečne sa mnou budeš môcť pochváliť pred známimi, že? Budem mlčky sedieť v tvojom dome, v tebou zariadenej izbe, v oblečení ktoré mi sám kúpiš a budem sa učiť naspamäť vety, ktoré si mám do hlavy vtĺcť ako svoje názory. Von budem chodiť len s ľuďmi, ktorých mi ty sám vyberieš a na miesta, ktoré máš ty najradšej. Potom si šťastne sadneš do obývačky a s príjemným pocitom si pomyslíš, akú dobrú službu mi robíš a ako ťa musím milovať. Skutnočne tomuto veríš?! Preboha, ako môžeš byť taký slepý? Mal by si to raz pochopiť, ajkeď ti to do očí nikdy nepoviem, pretože som na to príliš slabá. Potichu počúvam nekonečné výčitky, nezmôžem sa na viac, ako pár trápnych sĺz. Donekonečna počúvať, aký som niktoš, myslíš, že to ma k niečomu motivuje?! Akurát k samovražde! A presne viem, čo by si mi teraz povedal že sa nemám vyhrážať. Ale aká to je vyhrážka? Nijaká! To je zúfalý útek, nechápeš?! Všetko si vysvetlíš posvojom. Nechápeš, čo ma vedie k veciam, ktoré robím. Ty si myslíš, že nadbytok voľného času a energie. Už sa ti to ani nesnažím vysvetliť, ajtak ma nepočúvaš, tak načo mrhať sakundami života na teba, keď môžem sedieť so svojou depresiou v izbe? Nechcem vojnu, ale s takýmto životom sa nezmierim! Je mi z toho zle, skutočne zle… už nedokážem mať radosť ani z vecí, ktoré ma kedysi bavili, stratili premňa zmysel…ako vlastne všetko. A ty mi aj to vyčítaš. Nikdy sa nezamyslíš, prečo som taká aká som… prečo sa zobúdzam ráno so smútkom v tvári. Vyčítaš mi že vyzerám choro. Vyčítaš mi, že s tebou nekomunikujem. Vyčítaš mi snáď aj to, že žijem. Nemám ti k tomu už čo povedať, snáď každý okrem teba vidí, čo sa deje, len ty ostávaš slepý. Pretože bezchybní ľudia nepotrebujú asi vidieť, že? Môj čiernobiely svet, môj čiernobiely život. Koľká to krása, že?! Tak kedy pride posledný úder? Keď ja len chcem aby si ma aspoň trošku chápal… mne je to tak ľúto, že to nie je možné, tak strašne ľúto…