Choc

Škola. Kapor. Prestávka. „Boha, toto neni možné!“ zahlásila Tereza nevrlo. Sedela na školskej chodbe pod parapetom, dlážka ju nepríjemne chladila, ale bolo jej to jedno. Nič sa jej nedarilo, aspoň mala taký pocit. Veď to poznáte, keď nevyjde pár vecí, všetko sa nám začína zdať nezmyselné. „Okej, takže vysvedčko nanič, asi na viac skutočne nemám,“ rozmýšľala nahlas. Tri trojky ju aj mrzeli, ale čo už mala robiť? Veď život nie je len o vydarených písomkách a ústnych odpovediach... ale o čom vlastne je? To Tereza nevedela, ale bola si istá že o škole nie. Kvôli známkam jej rodičia zatrhli všetko, čo mala na leto naplánpované... chodiť na festivaly, chaty, aj kamarátovu oslavu osemnástky. Teraz len sedela a ani nemala energiu rozmýšľať nad blížiacim sa letom, pretože sa jej hrnuli slzy do očí. Zrazu sa odniekiaľ dovalil strapatý chalan a hlučne sa zvalil k Tereze. „Čauko!“ pozdravil ju. „Ále zdravíčko Mucha, čo tu oxiduješ na fleku pre najväčší odpad, pre zberbu, pre takých ako som ja?“ povedala mu Tereza a pritom sa naňho ani nepozrela. Mucha len nadvihol obočie a sadol si do tureckého sedu. „Ja len, že ťa pozdravím a spýtam sa, jak sa žije.“ Tereza sa k nemu pomaly otočila. „Mám sa nanič, nevím či to môže byť horšie, úplne napiču,“ povedala a popritom sa hrala s príveskom v tvare prebodnutého srdca, ktorý nosila stále na krku. „Počuj a prečo tak zdeprimovane...?“ spýtal sa Mucha a priateľsky do nej drgol. „Prečo? Šak to je PANKROK, ty tela!“ povedala a už sa usmievala. Muchu mala rada, bol to šialenec. Len pred mesiacom sa mu podarilo vytopiť prízemie ich školy a minulý týždeň vylepil na vchod školy veľmi vydarený plagát zobrazujúci hlavu riaditeľky školy s telom prsnatej ženy v bielych bikinách v nie veľmi dôstojnej póze. Riaditeľka si to všimla až po tretej hodine, takže dovtedy o plagáte debatovala už celá škola a takmer v každom mobile bol odfotený. „Počuj, máš voľnú niektorú hodinu dnes? Najlepšie štvrtú alebo piatu,“ ozval sa Mucha, keďže nachvíľku zavládlo ticho. Tereza sa zamyslela. Matika... chémia...bioška...anglina...slovenčina... „Nie, štvrtú aj piatu máme vyučko, ale šiestu nemáme... a prečo sa vlastne pytaš?“ Mucha sa na ňu diabolsky usmial. Bolo jasné, že niečo má nachystané. „Nó, doma som úúplnou nááhodou našiel povaľovať sa vedro čiernej farby a pár štetcov... tak som si povedal, že keď je naša škola na tom finančne tak mizerne, tak by sme ju mohli vymaľovať, čo ty na to?“ spýtal sa, ajkeď mu bolo úplne jasné, aká bude odpoveď. „Ty si absolútny magor... si myslíš že sa dám na takú hovadinu???“ spýtala sa Tereza. Mucha sa na nu usmial. „Samozrejme, že sa na to dáš, ty moja malá psychopatická kamarátočka,“ rozosmial sa Mucha a pomaly vstal. „Tak o pol jednej na učiteľských véckach, dole pri bufete, jasné?“ povedal, nečakal na odpoveď a šuchtavo odkráčal preč od Terezy. Hneď na to zazvonilo. ------------------------------------------------------------------------- Tereze pripadalo vyučovanie nekonečné. Zúrivo žula už aj tak dosť obhryzené ceruzky a každú sekundu pozerala na hodinky zavesené nad tabuľou a čakala na zvonenie. KONEČNE. Rýchlosťou svetla si pobalila veci, obula si topánky, ktoré sa ani neunúvala zaviazať a vybehla na chodbu. Predierala sa pomedzi dav študentov, náhliacich sa ktovie kam a ignorujúc pár suchých poznámok od trápne naimidžovaných hiphoperov, zbehla dole schodmi až na prízemie školy. Tam bolo už žiakov pomenej a keď zazvonilo, chodba sa krásne vyprázdnila. Tereza si sadla na lavicu pri stene a čakala na Muchu. Už začínala mať pocit, že sa na ňu vykašľal, keď sa z bočnej chodbičky ozvali klopkavé kroky jeho /otrasných/ kovbojských čižiem, ktoré nosil čisto z recesie, tak ako aj načierno namaľované oči. Šminky však začal obmedzovať, pretože si ho začali všímať fanúšičky Tokio Ho(s)tel a to ho mierne vydesilo. Chvíľu mal nápady, že začne nosiť so sebou véľkého psa aby ho ochránil pred zamilovanými dvanástkami, ale vzhľadom na to, že býval s otcom v jednoizbovom byte, mohol by som sebou brať akurát tak svojho osemročného basseta Dominika... Teraz už bol Mucha takmer pri Tereze. „Dobré poobedie kolegyňa, môžeme pristúpiť k operácii pod krycím menom Fifinka?“ ozval sa oficiálnym tónom. Tereza naňho vyvalila oči. „Počuj, neobsahujú tie farby tvoje nejaké toxické látky?“ spýtala sa ho a hneď na to sa nekontrolovateľne rozosmiala, keď videla Muchovu stále vážnu tvár. „Ty si idiot,“ skonštatovala. Obaja stíchli a poobzerali sa po chodbe a keď zistili, že je prázdna, potichu vošli na učiteľské WC. Skladalo sa vlastne z dvoch miestností, v jednej boli 4 umývadlá a v druhej 4 kabínky. Zavreli za sebou dvere a Mucha začal vybaľovať farby. Mal namiešaný plný kýblik čiernej a k nemu valček a široký štetec. Mlčky sa chopili každý jedného nástroja, namočili ich do farby a pustili sa do roboty. Išlo to docela rýchlo, pretože zatierali všetko, aj kachličky a aj kovové kabínky, muselo to byť dokonalé. Keď už bolo všetko aj s vypínačmi, oknami aj dverami zamaľované, doniesol Mucha z najbližšej voľnej triedy stoličku, posavil sa na ňu a začal maľovať strop. Keďže mal dobrých 190 cm, nebol to preňho žiaden problém. Tereza so svojimi 160-timi sa len prizerala. Keď bol čierny aj celý strop, zatrel Mucha aj lampu a preistotu vybral ajtak slabú žiarovku. „Hotovo?“ spýtala sa Tereza. Mucha len pokrútil hlavou, čo ju docela prekvapilo. „Čo ešte? Šak sme to tu celé zatreli...vyzerá to tu jako v nejakej rakve,“ povedala. Mucha sa na ňu len usmial...teda Tereza predpokladala, že v tej tme sa na ňu usmieva... Vybrala z vrecka mobil a osvetlila ním priestor okolo seba. Videla Muchu, ako sa hrabe v ruksaku a vyberá ešte jedno, maličké, vedierko. „Čo v tom je?“ spýtala sa Tereza. „Nó, my sme doma maľovali a sestra chcela mať na oblohe hviezdičky namaľované fosforeskujúcou farbou...a nejaká ostala, takže ešte jeden detail by som sem dodal, aby sme naše dielo doviedli do dokonalosti,“ vysvetlil jej Mucha a už namáčal štetec do farby.--------------------------------------------- Keď za hodinu išla pani riaditeľka (krycie meno S.M. ) na WC, aby si vykonala svoju potrebu, zažila menší šok. Keď vošla do pôvodne bledomodrej miestnosti s kabínkami, mala prv pocit že oslepla. Vtom však uvidela na stene obrovský svetielkujúci nápis JEŽIŠ ŤA VIDÍ AJ KEĎ CIKÁŠ!. Keby sa v tej chvíli dala zúrivosť speňažiť, mala by škola možno aj na súkromný McDonald v suteréne……..To už bola Tereza s Muchom na zástavke autobusu a vyžívali sa v dobrom pocite z kvalitne vykonanej práce. Boli síce celí ufúľaní od farieb, ale to im vôbec nevadilo, veď komu by to už bolo podozrivé? Po uliciach sa ponevierajú rôzne podivuhodné indivíduá, mladí “umelci” niesú ničím zaujímaví… “Nabudúce vytapetujme jedáleň toaleťákom,” navrhla Tereza. Mucho sa zasmial. “Harmasán, alebo Tento?” spýtal sa. Tereza sa zamyslela. “Ktorý je ten, čo v reklame naňho tancujú tí smiešní chlapíci s labuťami na hlavách?” smiala sa už aj ona. Práve zastavil autobus, na ktorý nastupoval Mucha, takže si namiesto odpovede vzal batoh s prázdnymi vedrami od farieb a otočil sa k Tereze. Tá sa s ním chcela rozlúčiť podaním ruky, ako zvyčajne, ale Mucha si ju zrazu pritiahol k sebe a dal jej rýchlu pusu. Usmial sa na prekvapenú Terezu, žmurkol na ňu a nastúpil do autobusu. Tereza sa ako omráčená pozerala za odchádzajúcim autobusom a sama pre seba si povedala: „Ja tomu chlapovi skutočne nerozumiem...“ Vzala si veci a pomaly sa pobrala domov.