Choc

Bol teplý sobotňajší večer a Viki mala voľný dom. Rodičia išli na nejakú šialenú stretávku z vysokej školy, takže jej dovolili vziať si k sebe na noc svoje dve kamarátky – Ninu a Terezu. Tie práve ležali na chrbte na obrovskom mäkkom koberci v strede Vikinej izby a ospalo pozerali do stropu. „Povedz niečo,“ začala Tereza. „Čo by si rada počula, srdiečko moje? Prečítam ti zlaté stránky, alebo návod na použitie práčky? Ani text na krabici od mlieka neni na zahodenie, dedkova obľúbená literatúra,“ znudene Terezu odbila Nina. Tereza po nej hodila vankúš ktorý mala najbližšie a prevalila sa na brucho, aby videla na Ninu. „Vieš, že tvoj humor ma úplne ubíja? U slabších nátur môže kľudne vyvolať depresiu, dávaj si na to pozor,“ povedala Tereza, na čo dostala tým istým vankúšom, ktorý hodila po Nine, ranu do tváre ako odplatu. „Jau, ty tela!“ držala sa Tereza za nos. „Vankúše sú pre nás –psychopatov- príliš nebezpečné, daj to preč, ešte si ublížime…“ Vtom vošla do izby Viki. Mala na sebe červené pyžko Teletubbies a niesla veľkú tácku s množstvom dobrôt, absolútne nevýhnutných pre nočné filozofovanie. „No čo, dámy, nezaspali ste?“ spýtala sa veselo, keď videla kamošky rozvalené na koberci. Tereza sa na ňu zazubila. „Pohľad na tvoje pyžamo človeku proste nedá spať, to by prebralo aj z kómy,“ zahlásila a vrhla sa na tácku ktorú Viki položila na zem. Áni Nina sa nenechala dlho prosiť a nabrala si plnú hrsť popcornu, ktorú si celú natlačila do úst. „Tuo uyžamo je fuakt otuasne, Uikina!“ povedala s plnými ústami. Viki jej vyplatila jazyk. „Ani vy ste to s tými modelmi teda nevyhrali,“ vravela obzerajúc si pyžamá svojich kamošiek. Tereza mala na sebe niečo modré, čo malo asi predstavovať nejaký dres s číslom 88, ktoré poctivo preškrtla krikľavo červenou fixkou. Nina mala XXL tričko s logom jednej kapelky a obrovské pyžamové gate, ktoré by jej isto padli dolepri nejakom prudkom pohybe… ešteže žiadne nemusela robiť. Všetky tri si ľahli na chrbát, hlavami k sebe a nohami každá na inú stranu, takže tvorili akýsi trojuholník uprostred poloprázdnej miestnosti. „Zas je ticho,“ oznámila Nina. Odpoveďou jej bolo hlasné chrúmanie popcornu prichádzajúce z Terezinej strany. Nina sa otočila k Viki: „Tak aspoň ty, blondínka naša, povedz niečo, nó.“ Viki sa poškrabkala na hlave a vyzeralo to, že rozmýšľa. „Dnes som yistila, že láska je ako alkohol…“ povedala napokon. Tereza prestala prežúvať a otočila sa k nim. „Vysvetli,“ rozkázala a načiahla sa po tácke, tentokrát za čokoládou. „No, je to jednoduché, láska a alkohol, obe chces, ťaháš sa za tým, ajkeď vieš, že nakoniec ti z toho bude zle.“ Zhrnula to Viki a vzala si musli tyčinku, pretože ako povedala - „odtučňuje“. „To je ale hovadina,“ zhodnotila Vikinine myšlienkové pochody Nina. „Prečo myslíš?“ urazila sa Viki. „No, neviem, ale určite to hovadina je, hehe.“ To už letel vzduchom tretí vankúš za posledných desať minút a znova patril Nine, len ju minul. „Skús povedať svoju láskovú teóriu Maťovi, že jako sa zatvári,“ navrhla Tereza, pretože keby ostalo ticho, tak by hrozilo, že začne vankúšová bitka…a kto má na také hovadiny energiu, že… „Už som mu ju hovorila a páčila sa mu,“ povedala Viki a posadila sa, lebo poležiačky ju tlačil cop čo mala na hlave. Tereza a Nina si sadli tiež, pretože ich boleli krky z toho vytáčania sa na všetky strany a posediačky mali v zornom poli všetko čo potrebovali – kamošky, vankúše aj tácku s jedlom. „Ako dlho si s ním vlastne?“ spýtala sa Nina Viki. Viki sa utvorila na čele vráska ako v duchu pošítala. „Za tri dni to bude pol roka,“ povedala napokon a načiahla sa za minerálkou, ignorujúc Coca Colu, ktorá ju tak magicky priťahovala. „Pol roka? To je dosť dievča… a ľúbiš ho?“ pokračovala v pýtaní sa Nina. „Áno, strašne moc,“ povedala s blaženým úsmevom Viki, až jej takmer vytiekla minerálka z úst, čo pozabudla prehltnúť. „A ako vieš, že ho ľúbiš?“ nechápala Tereza. „Prečo sa pýtaš?“ spýtala sa jej Viki, ktorej pripadala táto otázka smiešna. „No veď aby som vedela, keď raz budem zaľúbená, že je to…to ONO, chápeš,“ zasmiala sa Tereza, lebo už to došlo divné aj jej. Hlúpa otázka od hlúpej osoby-pomyslela si. „To je jednoduché, to poznáš,“ zahlásila učebnicovo Nina a snažila sa tváriť múdro…no nedarilo sa jej. To už sa slova ujala Viki: „Ty máš pocit že toho svojho ľúbiš?“ „Nemám, jasné že nemám, keď sa pýtam také hovadiny, nie?“ krútila hlavou nad Vikininou otázkou. „Tak mi povedz, že ako teda zistíš, keď si zaľúbená??? Predveď sa bloncka,“ zahlásila Tereza a keďže očakávala, že to nejakú chvíľu potrvá, kým sa Viki „vykecá“, tak si vzala z tácky chladnúci kus pizze. Viki sa zamyslela ako najkratšie a najvýstižnejšie sformulovať jej výklad slova LOVE. Zhlboka sa nadýchla a začala: „Keď niekoho ľúbiš, tak s ním chceš byť každú sekundu, stále len s ním, nikdy ti to nezačne liezť na nervy. Patríte k sebe. Si mu vlastne odovzdaná až si zraniteľná… znie to ako fráza, ale nie je. Od človeka ktorého ľúbiš si neudržiavaš odstup, vie o tebe veľa a ty by si preňho spravila všetko na svete. Dokážeš si predstaviť svoju budúcnosť s ním, vaše deti, váš spoločný život, to, že budete spolu ako starci obschýňať na lavičke a nebudete mať nič iného, len jeden druhého a spomienky…“ Nastalo ticho, Tereza aj Nina sa zamysleli nad tým, čo Viki povedala. Nakoniec sa ozvala Tereza: „Ja si nedokážem predstaviť ani svoju budúcnosť, nieto ešte montovať do nej budúcnosť niekoho iného… a VŽDY si od každého udržiavam odstup, mám niečo ako pocit ohrozenia, keď má kumne niekto príliš blízko, priveľa omne vie, alebo som istým spôsobom od neho závislá. Zraniteľnosť ma desí…“ a aby nebola až taká vydesená, zobrala si ešte pizzu. Viki sa otočila k Nine. „Teraz sa vyjadri ty, som zvedavá, čo povieš,“ povedala. „Ale ja to neviem popísať. Proste mám pri pomyslení na danú osobu taký zvláštny pocit v tele…čo já vím, jakoby som išla vyletieť zo seba???“ tak to povedala, tak to asi aj cítila…a tak to Tereza nechápala… „No, ja mám taký pocit vždy, keď si dám Redbull,“ povedala. Nina rezignovane pokrútila hlavou. „Ty si teda prípad,“ povedala. Tereza sa na ňu zaškľabila. „Takže to znamená, že som nikdy nebola zaľúbená…?“ zhrnula doterajši rozhovor. Nina sa jej zapozerala do očí. „A vieš čo? Aj by som to s tebou menila,“ povedala. Teraza len zdvihla obočie. „Takže potom by si mala vykosenú hlavu a krátke nohy?“ zahlásila a Nina, ktorá sa práve snažila zjesť svoj kúsok pizze sa takmer zadrhla. „Ty trdlo, na tom nezáleží,“ povedala keď sa jej konečne podarilo prehltnúť. „Iba trocha! Hehe,“ pridala sa Viki, ktorá bola doteraz nejako ticho, asi stále rozmýšľala nad Maťom, alebo čo… „Takžeé… k tej tvojej zaľúbenosti-nezaľúbenosti… no neviem, u každého sa to prejavuje inak, asi… niekomu stačí keď mu je s XY dobre…“ vyjachtala zo seba napokon napoly nesúvislú vetu a čakala, čo jej na to Tereza povie. „No neviem, jak povieš, veď ja sa nevyznám…“ konečne sa ozvala. Ticho…….. Stále ticho……… „Koľkokrát ste vlastne boli zaľúbené?“ narušila ticho Tereza, lebo jej to lieylo na nervy, keď viazla konverzácia. „Ak sa počíta to prvé, tak teraz je to asi…tretí krát?“ odpovedala poctivo Nina. „Ja asi iba raz…alebo nie, dva krát,“ povedala Viki. „To nie je veľa,“ skonštatovala Tereza a začala nalievať colu do prázdnych pohárov, ignorujúc Vikinino frflanie, že jej kazí odtučňovací program či čo. Odložila fľašu a povedala: „Som confused.“ „Prečo zas?“ spýtala sa Viki, usrkávajúc si z coly, s ktorou vlastne viedla vojnu. „Neviém, proste som…mam na to snáď právo, nie?“ zamyslene zahundrala Tereza. To už sa do rozhovoru znovu zapojila Nina, ktorá prv musela dopiť všetku colu ktorú mala v poháriku, aby jej náhodou nevybublinkovala: „Ty si myslíš, že ten tvoj k tebe prechováva doteraz Vikinou popisované pocity?“ vravela nalievajúc si ďalší pohár coly. Tereza sa poškrabkala vo vlasoch a zamyslela sa. „Ja neviém…primne človek radšej ani nepovie čo si myslí…“ „Ale čo si o tom myslíš TY?“ snažila sa Nina z Terezy vydolovať odpoveď na otázku. Terza sa zamračila. „Nič si nemyslím, neviem či to chcem vedieť, myslieť si o tom niečo…a možno…možno mi to je aj jedno, len si to nepripúšťam. Akože jedno, že čo si myslí, čo vlastne cíti a tak.“ povedala Tereza, uvedomujúc si, že to rovno mohla byť ticho, nie špliechať také hovadiny, ktoré nedávajú zmysel. „A možno ti to nie je jedno a len si nepripúšťaš, že ti to nie je jedno a možno ti na ňom záleží a ty sa tváriš, že ti to je jedno!“ zahlásila Viki a Tereza by ju najradšej stopla, stlačila na nej gombík na pretáčanie a pustila si to ešte raz, lebo nejako nezachytila, čo to preboha točí…? „Tak to by som teda rada vedela, jak to teda je. Nech mi to niekto povie!“ rezignovala Tereza. „Jeb na to teraz Tereza, zistíš všetko, keď bude treba,“ povedala jej Nina ďalšiu učebnicovú hlášku. Tereza si vzala ďalší kus pizze a v duchu si prisahala, že už bude posledný. „Podľa mňa by už bolo na čase aby sa mi všetko vyjasnilo, hento som si hovorila dosť dlho, asi to nefunguje.“ Povedala tak trošku smutne. „Tak ale chápeš, my ti to povedať nemôžeme,“ snažila sa ju vzchopiť Nina. „Tak zavolám Bohovi, nech mi ona odpovie na všetky moje otázky!“ zaxichtila sa ňu Tereza a Viki si začala okamžite pospevovať „Dnes sa ajtak nikam nedovoláš, Boh si ráno zapol odkazovač.“ Čo Terezu dohnalo k použitiu pästí. „Možno nemám vyvinuté centrum lásky v mozgu alebo paralyzované nejaké centrum citov,“ mudrovala naďalej Tereza. „Preboha a ty chceš ísť maturovať z biošky?!“ odfajčila ju Nina. Chvíľu bolo ticho. Nie to také trápne, ktoré nemá snáď nikto rád, ale ticho, v ktorom každý rozmýšľa nad tým svojím, nad vecami ktoré sa ostatným hovoria až ucelené. „Tak, prišiel čas na to, aby niekto povedal niečo múdre…takže Tereza, teraz buď ticho,“ ozvala sa po nejakej dobe Viki. „Budem ticho, keď ty si dáš amputovať pravý palec na ľavej nohe,“ zavrčala na ňu Tereza. „Kľúúd vy dve,“ zasiahla Nina a hodila do oboch zvyšné pukance, ktoré ešte ostali na spodku misy. „Dochádza nám jedlo, to je dôležitejšie než vaše prázdne reči,“ povedala a naivne čakala, že niektorá z nich sa zdvihne a pôjde po ďalšiu várku jedla. Keď sa nikto neobťažoval, vstala sama, zobrala poloprázdnu tácku a odšuchtala sa von z izby. „Dnešok bol taký… taký relax deň, nemyslíte?“ spýtala sa Nina keď sa vrátila s novou várkou popcornu a Spriteom. „Jo, aspoň sme podebatovali a najedli sa, he,“ odúpovedala jej na to Tereza, na čo sa Viki nezatvárila veľmi nadšene, pretože kým bola Nina zháňať jedlo, Tereza presvedčila Viki, nech si zahrajú „niečo za niečo“. Tereza musela odkusnúť z pichľavého kaktusu, čo bez problémov urobila, ajkeď si teraz vkuse natierala pery labelom. Za to musela Viki zjesť polku pizze, čo ju takmer zložilo, ale keďže hrala na férovku, urobila to. Teraz mala otrasný pocit, že keď sa ráno zabudí a pozrie do zrkadla, bude mať aspoň o tridsať kíl viac. Tereza jej na to povedala, že je vadná a že si má dať pukance, inak že jej ich v spánku nasype do pyžama. Tereza často trepe, takže Viki sa popcornu ani nedotkla. Baby si pustili horor Blair Witch a celý čas až do konca čakali na „tú desivú časť“, ktorá sa tam nejako nezjavila. Potom Viki vybrala neoznačenú kazetu, dala ju do videa a povedala: „Tak, ženy, toto je pravý a nefalšovaný neblérvič horor, traste sa!“ A na obrazovke sa zjavili obrazy z nejakej rodinnej dovolenky v Chorvátsku. To ich tak rozveselilo, že ani po tretej kazete sa im nechcelo spať a už boli tri hodiny ráno. „Stačilo, ide sa spať!“ zavelila Nina, keď zmizol záber Vikinho dedka ako na svadbe jej sestry opitý tancuje na stole tango sám so sebou. „Ale nó, dnes prišiel čas na to nespať! My budeme dávať a vy budete tlieskať!“ dala jej na to Viki, takže štvrtý vankúš-lietadlo ju trafil do hlavy s takou intenzitou, až ju umlčal. „Choď dokelu s tým hiphopom!“ zakričala na ňu Nina. „Oukej, bejby, nerob stres, jasnačka?“ smiala sa Viki a začala napodobňovať kroky svojho deda, ktoré predvádzal na páske. „Ženačovšetkojebem?!“ zahulákala na ňu Tereza, na čo sa otvorili dvere izby dokorán a stál v nich Vikin otec. Tereza očervenela ko rak a snažila sa tváriť akože „ja-tu-nenísom“. „No, slečny, popratať a spať! A švihom!“ zavelil a hneď aj zmizol. „Tvoj otec ma musí milovať!“ zahlásila Tereza, zbierajúc po izbe vankúše. „Teba miluje každý, ale všetci sa tvária že to tak neni,“ povedala Nina zhŕňajúc popcorn porozhadtovaný po zemi. „Veď to je jasné, to mi ani hovoriť netreba, ja som megastar! Hehe,“ trepala ďalej Tereza. Viki sa zasmiala. „Ty? Megastar? Skôr nanostar, alebo pikostar,“ povedala. „Piko, piko, pikóstár,“ pospevovala si Tereza, kým ju Nina neprerušila tým, že žiadna pikostar nebude, možno tak pikošrot, alebo pikotroska. „Ty tiež si veci vyložíš posvojom, ts ts, človek aby nepoužíval dvojzmysly, hehe,“ povedala jej Tereza, na čo zhodnotila, že izba je už OK, že môžu ísť spať. Aj Nina a Viki súhlasili, že po tom neporiadku, čo tam bol, je izba v perfektnom stave. Všetky tri sa nahrnuli do veľkej manželskej postele, ktorú Viki zvyčajne okupovala sama, ale teraz prišla vhod. „´Brú noc,“ zaželala zívajúc Viki. „Good night white pride!“ zarapotala jej Tereza do ucha. „Ticho, ty čo máš osemdesiat osmičku na tričku!“ zahundrala Nina, odvalila sa na bok a zaspala. „Aj ja ťa milujem!“ zašepkala jej Tereza do ucha. Nina ju buchla po hlave Vikiným plyšovým psom a bol pokoj. (POKRAČOVANIE NABUDÚCE…možno)