Choc

Ležala vo svojej izbe na zemi. Pozerala sa do stropu a oči sa jej pomaly začali krížiť. Mala pocit, že celá izba sa pomaly točí. Bolo jej to nepríjemné a tak zavrela oči. Nevnímala zrakom, ostatné zmysly jej stačili. Podlaha ju nepríjemne chladila a niekde v izbe bolo počuť lietať komára. Ten zvuk jej neskutočne liezol na nervy. V duchu sa modlila, aby komár stíchol. Mala chuť mu odtrhnúť tie mizerné krídla. Odstrániť ich pekne pomaly a natrvalo. Aby bolo ticho. No to už vnímala ďalší zvuk, tichý hlas, ktorý neznášala a pritom milovala. Nevedela kde sa berie, asi bol súčasťou jej „ja“ a uvedomovala si, že tohto hlasu sa nezbaví tak ľahko ako otravného komára. „Prečo si tu takáto sama?“ potichu šeptal hlas. „Nikto ťa nemá rád? Alebo ty nemáš rada nikoho?“ ozývalo sa v jej hlave. „Nie, mám rada veľa ľudí. A určite má veľa ľudí rado mňa,“ odpovedala hlasu ona. Vedela ako to skončí, nikdy to nedopadlo dobre, keď sa hlas v jej hlave ozval. Vstala zo zeme a rozhodla sa ísť na balkón. „Kam ideš? Veď vieš, že mne neujdeš.“ Otvorila balkónové dvere a vyšla von bosá. Pocítila na tvári studený vietor a telom jej prebehli zimomriavky. Mesiac jej slabo ožaroval tvár. „Pozri aká si sama. Kam len dovidíš, nenájdeš priateľa.“ „Klameš!“ „Nie. Nemám dôvod. Ja som tu na to, aby som ti ukázal, aké veci skutočne sú.“ „Nie, ty mi neukazuješ nič skutočné. Ty ma len pomaly ničíš. Neviem čo si zač, ale nenávidím ťa.“ „Vidíš, v tom je ten problém. Ty nenávidíš. Ty nenávidíš mňa, ty nenávidíš seba, ty nenávidíš každého. A potom čakáš, že niekto bude mať rád teba?!“ „Prestaň! Buď ticho.... prosím,“ povedala a pomaly sa zviezla na zem. Oči ju pálili, slzy jej zahmlili zrak, mesiac videla rozmazane. „Chceš aby som prestal?“ „Áno.“ „Je mi ľúto, ale neprestanem.“ „Prečo? Prečo mi toto robíš?!“ „Vravel som ti, ja ti chcem pomôcť.“ „Znovu klameš.“ Zrazu sa cítila ako blázon. Sedela v noci bosá na balkóne, plakala ako malé dieťa a rozprávala sa s hlasom vo svojej hlave. Pripadalo jej to choré. „Uvedom si, že ja som to posledné čo ti ostalo, tak si dávaj pozor, aby som neodišiel a nenechal ťa tu.“ „Ja by som bola len rada, keby si zmizol....stratil sa a nikdy ma už neotravoval! Nepotrebujem ťa!“ „ďalšia chyba, myslíš si, že nikoho nepotrebuješ. Kde by si bola, keby ti nikto nikdy nepodal pomocnú ruku? Poviem ti, že tu by si určite nebola. Ty si NIČ. Človeka z teba robili ľudia, ktorí sa popri tebe premleli. To si uvedom! Ty si len malý egoista, ktorý dokáže len prijímať, nie dávať.“ To ju zarazilo. „Ako to myslíš?“ spýtala sa. „Zamysli sa. Je to presne tak, ako hovorím.“ Ona pochopila. Cítila sa zle. Veľmi zle. „Nehovor už, prosím, mlč,“ prosila hlas. Ten jej však nedal pokoja. „Pozri sa na to. Veď len kazíš životy iných. Nemáš chuť im vlastne všetko uľahčiť?“ Ona ticho prikývla. Pomaly vstala a pozrela sa na hviezdy. Potom podišla bližšie k zábradliu. Prešvihla cez neho jednu nohu, potom druhú. Sedela na ňom z vonkajšej strany. „Vidíš, ja som to vedel,“ pošepkal jej do ucha hlas. Ona sa zhlboka nadychla a zosunula sa zo zábradlia. ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- „Dnes nadránom sa v jednom z bratislavských domov stalo nešťastie. 16-ročné dievča skočilo z balkóna vo výške troch poschodí. Táto samovražda šokovala celé okolie. Nikto z rodiny a príbuzných si nevšimol na správaní dievčaťa nič zvláštne. Ako nám povedal jeho otec, nemalo nijaký dôvod skončiť predčasne svoj život. Dievča bolo z usporiadanej rodiny, nebolo týrané ani nijako obmedzované. Otec dievčaťa naznačil možný zlý vplyv okolia na psychiku dcéry. Každoročne sa na Slovensku rozhodne predčasne ukončiť svoj život............“