Choc

( pokracowanie ) … Kracala dlhou tmawou ulicou. Zacala sa klepat od zimy, pretoze na sebe mala len tricko s kratkymi rukawmi. Zastala a zacala sa prehrabawat w ruksaku, hladajuc mikinu. Ked si ju obliekla, pokracowala w ceste. Zmurla do tmy pred sebou a snazila sa rozoznawat kam kraca, ajked wedela ze cesta pojde este dlho rowno a to bez prekazok. “Desiwa tma”,pomyslela si. “Clowek aby mal pocit ze kazdu chwilu nanho wybehne nejaky uchylak a…”, no ani nedokoncila myslienku a zrazu sa za nou ozwali rychle kroky. Nata pridala do kroku a aj tep sa jej zrychlil. Kroky za nou zrychlili taktiez. Este wiac pridala. Zwazowala ci sa jej oplati rozbehnut sa, no zrazu zastala a prudko sa otocila. Takmer do nej wrazil asi dwadsatrocny strapaty chalan. “Jejda, Nat, co to stwaras?” spytal sa a nasiroko sa na nu usmial. “Co stwaram ja? Co stwaras ty!?” oborila sa nanho Nata a popritom si poriadne wydychla. Chalan sa na nu znowa zazubil. “He, zlakla si sa, co?? Myslela si ze som nejaky psychopat, hehe”, powedal a postrcil ju ramenom. Nata bola ticho, twarila sa urazene. “Ale no, princeznicka, nehnewaj sa! Wed som si len haluze robil…” Chytil ju a zapozeral sa jej do oci. Ona sa nanho len zamracila, wytrhla sa mu a odpochodowala. Chalan ju ale nenechal len tak odist, isiel za nou. Dawal si pozor aby bol wzdy tak meter za nou, aby wedela ze ak znowa zastane tak do nej narazi a zarowen aby wedela ze sa mu len tak nestrati z oci. Chwilku za sebou isli ako wojacikowia, az to Nat zacalo ist na nerwy. “Pocuj, Johny, co wlastne odomna chces???” spytala sa, no ani sa nenamahala sa obzriet,wedela ze ju dobre pocuje. “No, rad by som napriklad wedel kam slecinka o takejto dobe ide a to zjawne zle naladena. Zeby znowa problemy doma?” spytal sa Johny a pre istotu zmensil wzdialenost medzi nimi. Trpezliwo cakal na odpowed. Nat sa nakoniec zhlboka nadychla a zastala. Pozrela na kamarata a zatwarila sa rezignowane. “Oukej, fajn, powiem ti to, ale len pod podmienkou ze ma prestanes prenasledowat. Bud pojdes wedla mna, alebo zmiznes, hm?” zacala napokon. Johny sa na nu usmial a prikywol. “Tak a teraz pocuwam,” zahlasil. Na to sa Nat rozhoworila. “Wies, uz to doma nezwladam… otec je uplne paranoidny, alebo newiem ako to nazwat. Mysli si ze som len wymleta fetacka alebo kurwicka alebo co… a pritom to neni prawda. Nenawidi ma a pritom twrdi ze ma ma rad. Twari sa ze mi pomaha ale pritom ma systematicky nici….” Potiahla nosom. Johny sa zamracil. “No, prawdupowediac tomu welmi nerozumiem…nemohla by si byt trosku konkretnejsia?” spytal sa. Chwilku bolo ticho, Nat sa snazila sformulowat celu swoju situaciu do par wiet, ale nech sa snazila akokolwek, neslo to. “No… dosla som domow neskor nez som mala… mala som byt o siedmej doma a dosla som o pol dewiatej. Doma nebolo upratane a ani nebola wecera priprawena. Ale ked ja som potrebowala zmiznut aspon nachwilku won! Za kamosmi… potrebujem sem-tam aj wypnut, chapes… preboha, wed som dieta! Potrebujem sa aspon na par hodin bezmyselne flakat s kamosmi, trepat o howadinach a smiat sa na trapnych wtipoch! Ale ON to nikdy nepochopi! Twrdi ze takych priatelow nepotrebujem a ze by som mala byt doma, ucit sa a pracowat na sebe… aby som si neskor nasla pracu a mohla ziwit rodinu a bla bla… a este wzdy doda ze kedze nezijeme spolu s matkou tak je to celkom ine, ze ju mam w nasej “polorodine” zastupit alebo co… ale boha, wed mam 16! Ja to nedokazem. A este k tomu tie nekonecne wycitky a bitky… Mna to tak nici, Johny, tak strasne….moc…”. Newladala dokoncit, slzy jej znowu zacali stekat po twari. Johni ju objal. “Klud, mala, bude to w pohode, neboj… dnes domow nepojdes, neboj. Bude koncert, welky, idu tam wsetci kamosi, uwidis, to ti zlepsi naladu… a potom prespis u niiekoho na byte, oki?” spytal sa. Nat prikywla a utrela si uslzene oci do rukawu mikiny. Naprawila si na chrbte ruksak a wystrela sa. “Tak to ma byt! A teraz ideme!” rozkazal Johny a spolu sa wybrali na zastawku autobusu. Nat sa citila zwlastne. Este pred pol hodinou sedela w obywacke a nechala sa slowne a aj fyzicky naapdat od wlastneho otca, potom nenapadne usla z domowa…bez nadeje, bez wsetkeho. Newedela kam ide a co bude robit. Zrazu stretne kamarata, cloweka weseleho, cloweka ktory jej pomoze, cloweka ktory ju ma rad. A wsetko sa zmeni, zrazu wie kam ide a s kym…. Mozno ze wsetko nebude az take zle ako sa na zaciatku zdalo. “Kde ma wlastne byt ten koncert?” spytala sa po chwili. Johny sa zatwaril akoby si nemohol spomenut. “Eeeehm…nooooo…..presne ti ani newieeem powedat…” zacal. Na to hned schytal od Nat stuchanec do rebier. “Hej! Takze takto ty, cooo???” spytal sa a ociwidne sa potesil ze Nat ma uz lepsiu naladu. Uz sa aj usmiewala. “Pocuj, Johny, rychlo si spomen, inak ti w noci ked budes napity lezat na zemi wezmem twoje traky!” zacala sa wyhrazat. Johny sa zatwaril “akoze” zdesene a chytil si swoje inak spadnute traky do ruk. “Nie, to by si mi nikdy neurobila, takuto zwrhlost!” Nat sa rozosmiala… “Ty si sialenec,” oznamila mu. “Jasne, wed baby letia na sialencow, nie?” spytal sa a rozbehol sa dopredu, pretoze zbadali ze k zastawke sa blizi autobus a oni mali este hodny kus cesty k nej. Aj Nat sa rozbehla. Mala pocit ze ruksak ju zachwilku stiahne k zemi. Zadychana a s pocitom polomrtweho dostihoweho kona dobehla k autobusu. Johny bol uz dnu. Skocila za nim a hodila sa na prwe sedadlo ktore zbadala. Lapala po wzduchu. “Nooo, jak tak kukam, nejako nejsi w kondicke, mala, co?” posmiewal sa jej. Iba nanho pozrela a pomyslela si, ze tak na tohto cloweka sa hadam ani hnewat neda. Pozrela na oznacowac listkow na ktorom prawe blikal cas 21:05. Johny si wsimol ze sa pozera na hodinky. “Widis, zacina sa ten prawy koncertowy cas, budeme stylowo meskat tak pol hodku, co ty na to?” zmurkol na nu. “Pocuj, kam to teda ideme?” po druhy krat sa spytala, lebo si uwedomila ze pri tom behu jej to zabudol odpowedat. “Neries, ajtak wiem ze netusis kde to je,” odpowedal Johny. ( TO BE CONTINUED )